Čakáš nečakane dieťa?

Tentokrát som sa vybodla na pôrodný plán – naštudovala som spolu s manželom knihu Pôrod vedený manželom od amerického lekára Bradleyho, iniciátora zmien v americkom pôrodníctve ako napr. prítomnosť manžela pri pôrode v nemocnici, prirodzený pôrod bez liekov, cvičenia a príprava pred pôrodom, atď. Moja gynekologička, pri ktorej som plánovala rodiť, poznala moje požiadavky (tentokrát rodiť bez akýchkoľvek lekárskych zásahov ako pustenie plodovej vody, nasadenie umelého oxytocínu, nastrihovanie hrádze a pod.) Uistila ma, že pôrodnica tiež vie o mojich očakávaniach ohľadom ponechania bábätka u matky hneď po narodení a odchodu z nemocnice po 24 hodinách.

 

V piatok poobede mi začali pravidelné kontrakcie asi každú hodinu, sem-tam v noci aj polhodinové. V sobotu som ešte povysávala a venovala sa rodine ako normálne, hoci popri kontrakciách. Až v sobotu večer sa začali objavovať intenzívnejšie každých 10 minút. Takže aj túto noc som si pomedzi kontrakcie v pohodičke oddychovala i pospala v pohodlí domova. Ráno som o pol šiestej zobudila manžela, že sa musíme vychystať do nemocnice, lebo to iste príde túto nedeľu. O siedmej sme mali už všetko nachystané, keď mi odišla plodová voda. Manžel ma hneď zobral do auta, kde už sedel pripravený na krátky pobyt u babky aj náš dvojročný syn.

 

Odchod do nemocnice som oddiaľovala najmä preto, že moja gynekologička bola na kongrese v Prahe a až v nedeľu o druhej poobede sa vracala domov. Už v sobotu som jej SMSkovala, aby ma došla odrodiť hneď z letiska. Chcela som sa vyhnúť vysvetľovaniu mojich predstáv službu konajúcemu pôrodníkovi, ktorý by zároveň mohol byť aj potratárom a ľahko sa chcel na mne nejako odbaviť... Odpísala, že uvidíme, či vydržím. Ešte skôr ma však varovala neoddiaľovať príliš, že pôrod v aute nie je sranda. No a pôrod v aute bol naopak skvelý zážitok!

 

Moje kontrakcie sa počas cca. polhodinovej cesty autom zintenzívnili. Náš syn nechápal, keď som sa v bolestiach vystierala na prednom sedadle. Aj ma pohladkal po hlave a len potichu komentoval auta a bim-bam (kostoly) po ceste. V polovici cesty som ešte volala mame, aby nás čakala na parkovisku pred jej domom a zobrala malého, lebo my nebudeme mať čas jej ho zaniesť. Už sme prišli do poslednej dediny pred mestom, keď som prosila manžela, aby zastal, lebo asi musím tlačiť. Bola som však neistá, či som dosť otvorená. Mal však úžasnú duchaprítomnosťa - povzbudzoval ma k tlačeniu. Pocítila som dieťa v rodidlách. Šľapol na plyn a dorazili sme k babke.

 

Moja mama vybrala nášho syna z auta a ešte nám nezabudla dohovoriť, prečo ideme do nemocnice až teraz. Keďže na mňa išla kontrakcia, zabuchla som dvere a už som aj tlačila. Mama stála s malým pri aute a cez okno zhrozene pozorovala, ako som vytlačila polovičku tela s hlavičkou dieťaťa. Na ďalší nádych a zatlačenie bola malá von celá. Manžel jej odkrútil pupočníkovú šnúru z krku a dal mi ju na prsník. Nabalil niekoľko uterákov z biobavlny, do ktorých som rodila a malú aj prikryla. Do nemocnice bolo len 5 minút cesty, no mama v panike vytiahla mobil, že „komu má volať“:-)

 

Manžel zaparkoval pred pôrodnicou, kde sme vystúpili s bábätkom spojeným s mojou placentou pupočníkovou šnúrou, ktorá kľudne mohla dotepať bez toho, aby nás niekto stresoval k okamžitému prestrihávaniu. Do tej istej budovy vchádzali nejaké sestry na novú smenu, ktoré sa ma hneď chceli ujať. S hrôzou však zistili, že výťah ešte od včera stále nefunguje a ostali zarazené ako ma vynesú. Navrhla som im, že v pohode vyšľapem na 4. poschodie, lebo už nemám kontrakcie a cítim sa fajn.

 

Na oddelení bola v pohotovosti mladá lekárka, ktorá pomohla placente von a navrhla ma trošku zašiť pre malé natrhnutie po starej epistómii. Manžel odišiel za sestrami, ktoré zobrali maličkú umyť, pomerať a povážiť. Potom nás nechali na poslednej posteli v sále v kľude aj s dieťatkom, kde sme si s manželom pripili pomarančovým džúsom na odporúčanie Dr. Bradleyho. Až potom nám povedali, že by som nemala piť ani vodu, ak by ma potrebovali uspávať, či dávať nejaké látky pre prípadné krvácanie. No moja malá už kojila a ja som pociťovala sťahy maternice.

 

Zo všetkej radosti som súhlasila aj s pobytom v nemocnici 24 hodín, hoci tentokrát by to asi nebolo podmienené preplatením pôrodu poisťovňou, keďže som v nemocnici nerodila. Pri prvom pôrode ma totiž varovali, že musím ostať v nemocnici min. 24 hodín, aby to poisťovňa preplatila. No i vtedy som sa cítila fit oddísť hneď v deň pôrodu. Na rozdiel od tohto úplne prirodzeného pôrodu v aute som prvýkrát rodila umelo – so zásahmi, ktoré dnes nepovažujem za veľmi šťastné a múdre. Až pobyt v pôrodnici začal byť utrpením - ale o tom v druhej časti.