Čakáš nečakane dieťa?

Dnes má naša Kirillia jeden mesiac. Prvé týždne sme sa ako rodina zladzovali, preto píšem druhú časť až teraz.

Medzitým som hovorila s ďalšími dámami, ktoré ma aj kvôli prvej časti kontaktovali so svojimi želaniami i skúsenosťami s pôrodmi v nemocnici. No aj iné náhodne kamarátky a staré známe sa mi nezávisle zdôverili a zhodou okolnosti to boli väčšinou sťažnosti na pôrodnice. Žiaľ, v takom duchu bude aj môj blog, hoci zároveň som vďačná za to, čo mi pôrodnica v Michalovciach umožnila pri dvoch mojich pôrodoch.

Posledný krát som si však uvedomila, že aj 24-hodinový pobyt v nemocnici je utrpením. V nedeľu poobede opravovali výťah, v pondelok rekonštruovali nadštandardnú izbu – so sprievodnými zvukovými efektami, pochopiteľne. Okrem toho každé dvere škrípali, každú chvíľu zvonil zvonček a následne pípali dvere, ktoré návštevu vpúštali, no a každá posteľ škrípala už pri malej zmene polohy. Keď som v nedeľu večer sedela s manželom na chodbe, tak tam ešte k tomu smrdel nejaký odporný chemický prípravok.

Už na konci dňa som sa cítila strašne unavená, rodila som ráno a v podstate dve noci predtým spala len pomedzi kontrakcie. No po noci som bola ešte viac unavená, keďže sa ani v noci nedalo vyspať. Je to však vraj preto, aby si ženy po pôrode oddýchli, že im novorodenecké oddelenie berie deti... Pochopiteľne som bola v noci hore aj kvôli bábätku, ktoré spalo so mnou, ale čo ma skutočne rušilo bolo zapnutie neónového svetla, keď priniesli druhej mamičke na izbe bábätko o polnoci a potom o piatej ráno. Ráno sa už vôbec nedalo spať, lebo sa upratovalo, potom raňajkovalo, vizitovalo atď.

Jediná nadštandardná izba bola obsadená, takže som bola umiestnená v maličkej izbe s tromi posteľami, kde sa takmer nedalo otočiť. Človek má doma kreslo, vankúše, vyhovujúce matrace, no v nemocnici ani len meter štvorcový nazvyš. Ak by každá žena nemusela trčať povinne v nemocnici 5 dní (čo oni berú ako povinnosť, ani ich nenapadne sa vypýtať preč skorej), tak by tam mali aj dôstojnejšie podmienky na izbách. To som mala šťastie, že som neskončila na izbe s 8 posteľami. Spoločné toalety a sprcha nemali ani len kľúčik, tak si urobte obraz.

Najviac ma však bolelo vidieť tie novorodeniatka, ktorým bolo odpreté byť s ich matkou, okrem teda tých 3-hodinových intervalov, keď ich priniesli na chvíľu, aby sa ich matky učili kojiť. Paradoxne však na chodbe viseli rôzne náučné obrázky a rady, ktoré odporúčali neustálu prítomnosť dieťaťa pri matke, prikladanie až 12-krát denne, priloženie hneď po pôrode... Naokolo boli časopisy pre mladé mamičky s podobnými radami, no novorodenecké oddelenie robilo pravý opak.

Druhá mamička na mojej izbe sa snažila prikladať dieťa na prsník, no sestra ju napomenula, aby to nerobila dlho, len skúsila, či sa dieťa prisaje. Veď ona ešte nemá kolostrum a len by jej zničilo bradavky... Moja mala sa dvakrát už v prvý deň i pogrcala – z kolostra. Našťastie mne nikto do ničoho nehovoril, prikladala som, koľko sa len dalo. Ešte som sa stretla s nevrhlými otázkami a pohľadmi, keď mi dávali podpisovať, že „odmietam starostlivosť novorodeneckého oddelenia o dieťa“ a postarám sa sama. Akoby som im brala prácu, či vyslovovala nedôveru, čo je fakt. Tak by však mali reagovať všetky tie matky, ktorým oni nedôverujú a berú ich vlastné dieťatko.

No sú aj horšie veci. Napr. keď známej hlavná sestra naznačila, že má dať do obálky primárovi v inej nemocnici 300 eur, lebo on jej robil cisársky rez. Pričom až teraz si uvedomila, že to nemusela, a že ju na to len ukecali... Dorezať ženu a dať si ešte aj zaplatiť. Nehovoriac o tých, ktoré rodia vaginálne, že im lekári vyvolávačkami spôsobia bolesti ako na umretie, a potom ešte čakajú všimné. Ale bez ohľadu na korupciu, ktorá sa pri pôrodoch deje, prax lekárskych zásahov do pôrodu (často aj pre časové dôvody službukonajúceho lekára) je faktor, ktorý podľa mňa veľa žien musí odrádzať od ďalších pôrodov, resp. tehotenstiev.

Epidurál je ďalšia inovácia, ktorá ma žene pomôcť tlmiť bolesti. Tie, ktoré si to tak pochvaľujú, tiež pociťovali bolesti a preto si myslia, že bez toho by to bolo neúnosné. Keď je dieťa i matka nadrogované, nemôžu si to ani užiť. Epidurál zvyšuje riziko cisárskych rezov, lebo dieťa ani matka sa nevedia ako hýbať. No a problémy s kojením sú evidentné, lebo sa dieťa nevie hneď prisať. Napriek tejto „vymoženosti“, podľa mojej gynekologičky až polovica žien v michalovskej nemocnici od začiatku roka rodila cisárskym. Nielenže je to veľmi výhodné pre lekára, ktorý má všetko pod kontrolou a v krátkom čase, ale sa toho údajne dožadujú aj samotné rodičky. Asi sú tak vystrašené z rôznych hororových scenárov, ktoré si prečítali na internete.

Keď som však čítala knihu Dr Bradleyho, v ktorej hovorí o prirodzenom pôrode ako o bezbolestnom a uvádza ďalšie svedectvá žien, tak som sama nechcela tomu veriť. Kým som si taký prirodzený pôrod sama nezažila. Bolestné boli momenty, keď prišla kontrakcia, ale to bolo raz za 10 minút v posledných hodinách pred pôrodom a dalo sa to v pohode prežiť. Úplne znesiteľné na rozdiel od prvého pôrodu, keď mi pustili plodovú vodu a napichli ma na slabý oxytocín. Otváranie mi trvalo ešte ďalšie 4 hodiny, no tie ženy, ktoré sa na oxytocíne otvoria do hodiny a porodia, opisujú otrasné stavy. Takéto rýchle otváranie spôsobuje tiež trhanie jaziev maternice, ak žena rodí prirodzene po cisárskom reze. Na čo sa dá aj zomrieť.

Pozitívne viem o dvoch prípadoch, keď žena mala päť detí cisárskym rezom, hoci lekári odporúčajú len tri. A poznám prípad matky, ktorej po piatich pôrodoch a štyroch spontánnych potratoch už neodporúčali tehotentsvo, hoc jej šiesty pôrod s odstupom času bol najľahší. No a čoraz viac spoznávam ženy, ktoré rodili doma a veľmi si to pochvaľujú. Prečo nie, keď majú bezrizikové tehotenstvo, ktorých je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie vyše 90% prípadov. V porovnaní s tým, čo zažili v nemocnici, sa radšej spoľahnú na dizajn ľudského tela, ktorý je naprogramovaný na tento prirodzený proces.