Dovolím si tvrdiť, že sociálny štát je príčina množstva občianskej neznášanlivosti už len zo svojej podstaty. Pracujúcich násilne oberá o polovicu príjmu, ktoré musia odvádzať v daniach a odvodoch. Tie následne prerozdeľuje nepracujúcim, hoci tých s veľkými rodinami je len menej ako 1 percento populácie. Spadajú tam však aj deti, študenti, chorí či dôchodcovia. Celé sa to prezentuje ako sociálna solidarita. Skutočná solidarita sa však zakladá na dobrovoľnosti, nie na nútenom okrádaní niektorých, aby zas prihodila iným. Niektorí to berú ako akési poistenie pre seba, keď oni ochorejú alebo zostárnu. A to je ten omyl naivnosti.
V spoločnosti sa vplyvom “sociálnych politík” ako je tá potratová, dôchodková či prerozdeľovacia vytrácajú hodnoty ako úcta k životu, zodpovednosť, rešpekt k súkromnému majetku. Keď sa stará štát, človek sa už nemusí starať, aby mal milujúcich potomkov, ktorí sa o ňho postarajú v čase slabosti. Štát Vás však nemiluje, ten je pragmatický. Prerozdeľuje len to, čo nazbiera, pričom treba rátať s tým, že pri prerozdeľovaní sa veľa rozkotúľa na neefektívnu administratívu a inštitúcie a ešte do vreciek politikov a spriaznených firiem. Minie všetko teraz počítajúc s tým, že aj ďalší a každý rok dane a odvody potečú, aby sa mohli vyplácať ako sľúbil. Keď budúce generácie toto odmietnu, štát ich prinúti a bude musieť ešte k väčšiemu daňovému zaťaženiu.
Sociálny štát sa veľmi ľahko zavádza. Prvé generácie majú najlepšie výhody zo zavedenia dôchodkového a zdravotného poistenia, či príspevkovej politiky. Neplatili doteraz nič a majú nárok na všetko. Pre takéto populistické prísľuby ľudia volia socialistov a komunistov. Ďalšia generácia si to už musí odmakať. Na nej sa však už prejaví mentalita závislostí od štátu. Už nepotrebuje mať deti, spolieha na štát. A keď sa najmladšia generácia scvrkáva, niet už dosť prostriedkov na udržanie tohto systému, ktorý sa časom zrúti. Jednoducho mladí ľudia uvidia, že sú to vyhodené peniaze dávať do takéhoto systému, z ktorého nebudú mať nič. Lepšie by bolo investovať mesačne odvody do nákupu vitamínov, do akcií podnikov, do zeme či výchovy detí. Tento systém ich navyše otočí proti svojím rodičom - dôchodcom, proti chudobným poberateľom príspevkov či chorým.
Tento nemilujúci štát totiž nemusí mať rovnaké hodnoty ako Vy. Napr. sa rozhodne, že bude asimilovať utečencov za šialené peniaze, kým Vašim rodičom v dôchodku platí omrvinky. A už je oheň na streche. Problém nie sú imigranti, ale štátna nesloboda. Prečo nemôže byť ponechaná sloboda občanom, aby prijali akýchkoľvek cudzincov do svojich domovov, ak chcú a garantujú, že sa o nich postarajú? Samozrejme táto sloboda by mala byť aj slobodou nechať si viac zarobených peňazí a slobodne o nich rozhodovať. Žiaľ, mnohí si asi ešte stále myslia, že úradnik či politik lepšie rozhodne o použití ich peňazí. Ak nie, tak prečo neprotestujú?
Nie je dôvod, aby naša zlosť bola smerovaná voči jednotlivým skupinám spoločnosti, ktoré z prerozdeľovania "sociálneho" štátu benefitujú. Často existuje predstava, že ak sa politici vymenia, prídu iní, lepší, odbornejší, sociálnejší či azda svätejší, budú to robiť lepšie. Už nebudú zo štátu profitovať spriaznené firmy a podnikatelia a všetka korupcia prestane. Mať prístup k toľkým peniazom a ich prerozdeľovaniu je obrovským pokušením aj pre svätca. Čím viac prerozdeľovania našich peňazí, tým bude korupcia len väčšia. Ak aj tých peňazí nie je dosť, lebo oblastí, kde by politici chceli prerozdeľovať, je oveľa viac, tak si na to zoberú úver. A korumpuje sa aj z požičaného. Jediným riešením je zredukovanie štátneho prerozdeľovania, ktoré treba začať obmedzením zadĺžovania a znížením daní.
Našťastie naša zlosť môže byť otočená voči skutočnej príčine - sociálnemu štátu, ktorý je vo svojej podstate nesociálnym. Nemyslím, že je podnecovaním k nenávisti ani k obmedzeniu práv istej etnickej skupiny, keď niekto kritizuje použitie 150 miliónov na postavenie domov. Je postavenie domov zo štátneho rozpočtu ľudským právom, ktoré si môže každý nárokovať? Tu naozaj nejde o neznášanlivosť voči Rómom, ale o zlosť voči úradníkom doma a v Bruseli, ktorí už nie raz takto neefektívne použili naše peniaze (aj my posielame peniaze do Bruselu z DPH, ak ich predtým nejaký úradník neprerozdelí dobre napojenému podnikateľovi).
No a celá táto zaslepenosť nás vedie do slepej uličky, kde skončili štáty ako Holandsko a Belgicko. Pre obmedzenosť rozpočtu štátu, dôchodkov a zdravotného poistenia podnecujú svojich občanov k eutanázii. Nielen ťažko chorých, resp. rodičov ťažko chorých detí, ktorí si môžu objednať smrť dieťaťa do veku 12 rokov. Dnes už aj tí, ktorí sa cítia, že ich život je kompletný a nechcú zavadzať pokroku sociálneho štátu. Takto sa o nás štát postará, ako sa v podstate stará už dnes aj o Rómov. Ponechať ich pod hranicou chudoby, marginalizovať ich v spoločnosti a urobiť úplne závislými od štátu a svojvôle politikov.
KONTAKT
PO BOX 18, 073 01 Sobrance
055 234 5793, 0907 534 623
info@pravonazivot.sk
