Keď som bol malý, sladkosti u nás neboli každodennou záležitosťou. Tešili sme sa, keď sme s bratmi nejakú dostali. No ak sa nedala rozdeliť na dokonale rovnaké časti, zo sladkého zisku bol často skôr horký hnev či štipľavá závisť. Dôležitejšie než to, že sme kaloricky a pôžitkovo bohatší, sa stalo to, kto mal viac. Na takéto spory z detstva som si spomenul, keď som čítal ďalší z rady článkov o nerovnomernom rozdelení bohatstva vo svete. Týchto rozhorčených textov je v posledných rokoch naozaj mnoho. Všetky vedú k rovnakému zázračnému riešeniu v podobe zdanenia bohatých.
O pečení koláča blahobytu
Po kríze stále tvrdohlavo zvýšená nezamestnanosť a neisté ekonomické prostredie vedie k oprávnenej frustrácii mnohých. Ľudia sa ale skôr ako deti sporia o to, kto má viac namiesto toho aby hľadali spôsoby ako zlepšiť fungovanie ekonomiky tak, aby opäť do seba nasala nezamestnaných. Pritom ak sa v ekonomike upečie väčší koláč, budeme mať viac všetci. Namiesto sporov o tom, kto ho bude krájať a koľko komu naloží by sme sa mali zamerať na diskusie o tom, ako pomôcť pekárom.
Koláč blahobytu v ekonomike pečú podnikatelia, kapitalisti a zamestnanci. Podnikateľ je ten, čo má nápad, ako dať dokopy rôzne vstupy, aby na konci produkcie vznikli výstupy, ktoré sú ľudia ochotní kúpiť. Za cenu vyššiu, než náklady na všetko, čo sa na ich výrobu minulo. Kapitalista ako už samotné meno naznačuje je ten, čo na nápad požičia podnikateľovi peniaze – kapitál. Je to bohatý strýko, kamarát, banka či anonymný dlhopisový alebo akciový trh.
Funkciu podnikateľa a kapitalistu si mnohí pletú, no napriek tomu, že sa často obe stretnú v jednej osobe, ide o rozdielne ekonomické úlohy. Podnikateľ je inovátor, kapitalista ten, čo na realizáciu riskuje svoje zdroje. To, že podnikateľ mal pravdu, ktorú úspešne implementoval v neustále meniacom a preto rizikovom prostredí, potvrdí dosiahnutý zisk. Strata signalizuje plytvanie so vzácnymi zdrojmi a ľudskou prácou. Na konci produkcie je menej, než na začiatku. Stratoví podnikatelia tak ujedajú z koláča bohatstva spoločnosti a trhové mechanizmy spočívajúce v hrozbe bankrotu a hneve kapitalistov zabezpečia, že takýto podnik rýchlo zanikne. Teda ak sa ho nerozhodnú podporiť zo spoločného politici. Potom takéto drahé zmenšovanie ekonomického koláča môže pokračovať dlhšie.
„Vytvorili sme 3 000 pracovných miest.“ chváli sa politik pred kamerami, dúfajúc v opätovné zvolenie do funkcie. „Zvýšime platy na dvojnásobok.“ sľubuje kandidát, ktorý by rád obsadil po blížiacich sa voľbách premiérsku stoličku. Ľudí, ktorí veria politickému marketingu prekvapí, že som politikov v zozname ekonomických pekárov neuviedol. Ako to môžu hovoriť, keď sami koláč nepečú? Preto, že nik nám nemôže dať to, čo nám politici môžu sľúbiť.
V dnešných demokraciách je len slabá väzba medzi plnením politických sľubov a znovuzvolením. Politici sú tí, čo si len z napečeného ukrajujú. Časť pre seba a svojich kamarátov, časť pre svojich voličov v podobe „sociálnych“ balíčkov či privilégií pre nejakú skupinu v spoločnosti. Ďalšiu odkrojenú časť prerozdelia podľa aktuálne platných zákonov na dôchodky, zdravotnú starostlivosť, školy či iné štátom poskytované služby. Na veľkosť koláča majú politici ale ja nepriamy vplyv, na ktorý sa často zabúda.
Svojim špeciálnym postavením, v ktorom môžu plošne všetkým v spoločnosti niečo prikázať či zakázať, politici ovplyvňujú pravidlá pečenia a motivácie pekárov. Tým im prácu často sťažujú alebo naopak, rozumne navrhnutými reformami vo vzácnych prípadoch zľahčujú. Samozrejme, keď obmedzujú tvorbu bohatstva v spoločnosti, proklamovaným cieľom takejto novej regulácie či dane nie je menší koláč a viac chudobných. Aj politici chcú robiť dobro alebo minimálne taký dojem vyvolávať. Každá regulácia, privilégium či vyvlastnenie v podobe daní je zabalené do pozlátka dobrého úmyslu, pričom reálnymi dopadmi na ekonomiku sa už v krátkom politickom cykle takmer nik netrápi.
Dobrou ilustráciou stretu prianí a skutočných efektov politických zásahov do pečenia ekonomického koláča je inštitút minimálnej mzdy. Ide o nástroj ochrany zamestnaných pred nezamestnanými, ktorí by im svojou konkurenciou mohli znížiť cenu práce. Preto za jej zvyšovanie volajú zvyčajne odborárski predáci alebo politici, ktorí im chcú pomôcť. Dlhodobo nezamestnaní sa len smutne pozerajú, ako následkom umelo nastavenej vysokej cene práce miznú pracovné miesta pre mladých, starých alebo nízko kvalifikovaných.
Ďalšími motiváciami býva boj veľkých korporácií proti konkurencii malých, lacnejších firiem. Ak patrične navedú politikov k tomu, aby zakázali drobnej konkurencii platiť zamestnancom nižšie mzdy, vytlačia ich tak za pomoci štátnej moci z trhu. Napríklad v USA bola prvá plošne zavedená minimálna mzda v roku 1931 nástrojom rasistického boja. Mala obmedziť konkurenciu Afro-amerických pracovníkov v na federálnych stavebných projektoch, kde si bieli stavbári chceli ustrážiť pracovné miesta. Bieli boli totižto členmi odborov a poberali oveľa vyššie mzdy, než za aké boli ochotní pracovať černosi z juhu.
Efekty minimálnej mzdy vedú k menšiemu napečenému koláču v ekonomike. Podnikateľ nemôže platiť svojim zamestnancom mzdu podľa svojej alebo politikovej ľubovôle. Ak zamestnanec vzhľadom na svoju kvalifikáciu, vzdelanie, dostupný kapitál alebo jeho zručnosti nevie alebo nemôže vytvoriť väčšiu hodnotu, ako je umelo stanovená minimálna mzda, potom ho zamestnávateľ musí prepustiť. Ak by to nespravil, zamestnanec by vytváral podniku stratu a ohrozoval by jeho existenciu. Alternatívou k minimálnej mzde preto nie je nutne zvýšenie mzdy pre zamestnancov. K nej podnikateľa nemôže donútiť nik. Skutočnou, efektívnou minimálnou mzdou je nula, čiže zavrieť pekáreň a nezamestnať nikoho. Alebo zamestnanie robotov, na ktorých sa zákon nevzťahuje.
„Žiadna škoda, za tak málo peňazí by aj tak nemal nik pracovať!“ povie si spokojný ľavicovo zmýšľajúci zástupca strednej triedy v hlavnom meste. To, že takéto pracovné miesta sú jediným rebríkom z chudoby pre mnohých ľudí v menej bohatých regiónoch Slovenska už domyslieť nestihne. Po niekoľkých nezodpovedných populistických zvyšovaniach minimálnej mzdy máme v obci Utekáč s extrémne vysokou nezamestnanosťou vyššiu minimálnu mzdu než majú v Prahe alebo Budapešti. Majiteľ malých potravín v obci na to, aby vytvoril pracovné miesto musí zaplatiť viac ako podnikateľ v českej alebo maďarskej metropole. Buď týchto ľudí z práce vyhodí alebo ich bude platiť na čierno.
Dramatický rozdiel medzi proklamovaným dobrým cieľom a nelichotivými skutočnými efektami zásahu politickej moci do slobodného podnikania sa netýka len minimálnej mzdy ale aj ostatných regulácií v podnikateľskom prostredí alebo administratívnych bariér. Na zamestnanie jediného zamestnanca na jeden rok je na Slovensku potrebné splniť 81 zákonných povinnosti v podobe hlásení, formulárov a iných zbytočných dokumentov. Väčšina pekárov preto ani netuší, aké všetky zbytočné pravidlá porušuje.
Samostatnou kapitolou sú dane. Ak politici zoberú pekárovi z napečeného koláča, znižujú jeho motiváciu piecť a zamestnávať ďalších ľudí. Tak ako zdaňovaním cigariet bojujeme proti fajčeniu, zdaňovaním príjmu z podnikania a práce bojujeme proti podnikaniu a vzniku pracovných miest. Nižšie dane preto vedú k snaživejším pekárom a väčšiemu blahobytu spoločnosti.
Nižšie dane nenaplnia štátnu kasu. To ale nie je nutne na škodu. Sociálny systém na Slovensku nefunguje a rozdáva peniaze najmä tým, čo ich nepotrebujú. Namiesto toho, aby vyhľadával skutočne chudobných ľudí a tým cielene pomáhal, väčšina v ňom prerozdelených zdrojov ide z peňaženiek strednej triedy do iných peňaženiek strednej triedy. Je tak dôležitým a často zneužívaným nástrojom politického marketingu v predvolebnom boji. Po ceste sa z nich samozrejme veľa stratí. Úradníci nie sú platení od toho, ako veľmi pomohli ľuďom, ale za to, že sú. Politici majú totiž vlastné motivácie, ktoré často nie sú zosúladené s maximalizáciou blahobytu v spoločnosti. Do politických funkcií sa nedostávajú svätci. Často je to presne naopak. Nie ten najschopnejší a najspravodlivejší, ale ten s najostrejšími lakťami, bez zábran a hanby sa dostane na vrchol politického rebríka. Navyše vládnuci politici vedia, že sú vo funkcií maximálne jedno či dve volebné obdobia a podľa toho sa aj správajú. Predávajú privilégiá podnikateľských skupinám, zamestnávajú známych a ich známych v štátnej sfére, vymýšľajú nové prekážky na vstup na trhy alebo zachraňujú spriateľených podnikateľov z verejných zdrojov. Čím ďalej sú od voliča, tým menej zvyškov spätnej väzby korigujúcej správanie politikov a kariérnych byrokratov. Preto sa práve z Bruselu a EÚ valí na pekárov množstvo dusiacej regulácie a pravidiel, ktoré ničia pracovné miesta.
Posledná finančná kríza bola dobrým príkladom, ako občania zo svojich peňazí vďaka neschopným politikom zachraňujú súkromné finančné inštitúcie patriace milionárom. Kým straty museli zaplatiť občania, rekordné zisky dosiahnuté týmito firmami zostali konkrétnym súkromníkom. Ak by panoval aj vo finančnom sektore kapitalizmus a slobodný trh, politici by nemali na takýto socializmus pre bohatých právomoci. Neschopné, príliš riskujúce inštitúcie by za svoje chyby zaplatili stratou alebo bankrotom. Väčšia časť napečeného koláča by tak zostala nefinančnému zvyšku ekonomiky.
Dnes sú klientami sociálneho systém aj rôzni zbohatlíci, keď sa dávky ako napríklad prídavky na dieťa netestujú na príjem alebo majetok. Napriek miliardám eur, ktoré sa v ňom každý rok prerozdelia, stále existuje veľké množstvo ľudí, ktorí si nevedia sami zabezpečiť príjem a trpia existenčnou núdzou. Sú odkázaní na súkromnú iniciatívu v podobe pomoci rodiny či komunity, v ktorej žijú. Keby tí, čo aj dnes skutočne pomáhajú, mohli platiť nižšie dane, mohli by pomáhať ešte efektívnejšie. Mali by viac peňazí na riešenie najakútnejších problémov spoločnosti. Redukčná diéta sociálneho štátu teda môže pomôcť jeho racionalizácii, lepšiemu stavu spoločnosti.
Menej peňazí nie je nutne na škodu ani v iných oblastiach verejných výdavkov, ako sú napríklad predražené diaľnice či investičné stimuly. Tie predstavujú jeden z podivných spôsobov zneužitia štátnej moci, keď politici zoberú peniaze domácim podnikateľom a zamestnancom a dajú ich zahraničnej konkurencii, ktorá im následne preťahuje zamestnancov, či dokonca priamo konkuruje. Zahraničným investorom vytvorené pracovné miesta vidno a politik sa nimi môže pochváliť. Množstvo zrušených alebo nevzniknutých pracovných miest vzhľadom na vysoké dane, ktoré úplatok investorovi museli zaplatiť už zostanú nespočítané a preto nepovšimnuté.
Slovenskí politici na 128 úplatkov investorom v podobe investičných stimulov minuli medzi rokmi 2002-2012 takmer 1,4 miliardy eur na projekty, ktoré mali vytvoriť 45 tisíc pracovných miest. Teda priemerný náklad na jedno prisľúbené pracovné miesto bol až 30 000 eur. Pracovné miesta pritom netreba takto draho kupovať. Vo fungujúcej ekonomike ich podnikatelia, ktorí majú voľné ruky pre svoje aktivity, vytvárajú dostatok spontánne. Čím viac kontroly má štát, tým menej slobody a aktivity zameranej na zvyšovanie blahobytu majú ľudia.
Viac práce = viac rešpektu k vlastníckym právam
Namiesto zvyšovania dávok v nezamestnanosti alebo inej kreatívnej práce v sociálnych dávkach, treba rozviazať ruky pekárom. Napríklad zrušením alebo regionalizáciou minimálnej mzdy alebo znižovaním daní. Vznikalo by viac miest pre chudobných, ktorí by mohli vo väčšej miere svoje problémy riešiť vlastnou aktivitou. Bezpečnosť vlastníckych práv, absencia hmly regulácií a administratívnych pravidiel a nízke dane vedú k rastu produktivity v ekonomike a neustálemu rastu napečeného koláča pre nás všetkých. Podpora rastu koláča a nie boj o jeho delenie, je kľúčom k všeobecnému bohatstvu a boji proti chudobe. Je lepšie mať dvadsatinu z koláča napečeného v Južnej Kórei ako celý severokórejský koláč.
Nerovnomerné rozdelenie majetku, pokým nie je výsledkom politických privilégií, ako napríklad u oligarchov v Rusku alebo v štátom chránených finančníkov v USA, je prirodzeným výsledkom slobodnej produkcie v ekonomike. Vďaka globalizácii dnes vynikajúci spevák musí súťažiť s množstvom iných vynikajúcich spevákov, no keď je najlepší zarobí radikálne viac ako kedysi, keď obsluhoval len lokálne publikum. To isté platí pre futbalistu ale aj manažéra. Dôležitou je ale priestupnosť jednotlivých majetkových vrstiev obom a smermi.
Dnes môže zbohatnúť každý bez ohľadu na to, do akej chudobnej rodiny sa narodil. Dôležitým faktorom je, či vie poskytnúť niečo, čo má pre ostatných hodnotu alebo nie. Čie vie spoločnosti pomôcť napiecť väčší koláč pre ostatných alebo nie. A naopak množstvo bohatých ľudí o svoje majetky prichádza a tie sa presúvajú k iným šikovnejším. Náš prezident, ktorý kedysi pracoval na americkej pumpe je tejto majetkovej slobody modernej spoločnosti najlepším príkladom.
História ukazuje, že cestou ako dostať ľudí z chudoby, nie je aby politici zobrali ostatným viac z ich časti napečeného koláča ale napečenie väčšieho koláča, z ktorého aj drobný výsek je bude veľa. Z kapitalizmu nezískavajú len najbohatší, ktorí ako prví využívajú technologické novinky. Vďaka trhom, ktoré dokážu naplno využiť technologický pokrok pre zlepšenie životov más dnes aj rodiny z nižšej strednej triedy žijú pohodlnenejšie a bohatšie životy než žili kedysi králi. Teplá voda, elektrina, zdravotná starostlivosť, práčka či dokonca telefón sa dnes považujú sa úplnú samozrejmosť. Relatívne chudobní ľudia vo vyspelých krajinách majú skôr než s hladom problém s obezitou.
Pozitívny vývoj sa však netýka len vyspelej časti sveta. Svet posledných 30 rokov bohatol najrýchlejším tempom v histórii. Rekordné stovky miliónov ľudí sa dostali z chudoby a zrazu žijú radikálne lepší život. Zažili sme najväčší úbytok počtu chudobných v histórii sveta. Podiel chudoby žijúcej z menej než jedného amerického dolára na deň na celkovej svetovej populácii klesol za tridsať rokov do krízy o 80 %. Namiesto takmer jednej miliardy ľudí v roku 1970 to bolo v roku 2006 už menej než 400 miliónov.
Globalizácia a najmä príklon Číny a zvyšku Ázie k princípom, na ktorých funguje slobodný trh, radikálne zlepšili v priebehu jedinej generácie životy doslova miliárd ľudí. Tento vývoj možno považovať za najväčší úspech sveta a voľných trhov za posledné storočie. Za takýto zázrak možno vďačiť najmä tomu, čo sa v tejto dobe udialo v Číne. Nie, nebol to čínsky sociálny systém, ktorý konečne správne prerozdelil malinký čínsky koláčik. Bolo to rozhodnutie komunistických funkcionárov, že nezastavia reformné hnutie spočívajúce v rozbití družstiev na súkromných poľnohospodárov a obnovenie súkromného vlastníctva v tejto komunistickej krajine.
Táto ohromná sila novo motivovaných pekárov veľkosť čínskeho koláča tak radikálne zväčšila, že aj bez dobro páchajúcich politikov a redistribúcie sa zrazu aj tí najchudobnejší najedli výrazne viac ako predtým. Množstvu ľudí sa otvorila možnosť prejsť z chudobného života štýlu stredoveku do strednej triedy a to vďaka plodom vlastnej práce. Dnes sú v Číne regióny bohatšie než Taliansko a mestá, kde si Slovák musí pripadať ako chudobný príbuzný cestujúci do budúcnosti. Kým v roku 1980 mala Čína iba 2,2 % podiel na svetovej ekonomike v roku 2014 to už bolo 16,6%. A to všetko len preto, že tamojších pekárov nechali na pokoji robiť to, čo vedia robiť najlepšie – piecť bohatstvo pre všetkých. Podiel Európskej únie za rovnaké obdobie poklesol z 30,9% na 18,4%. Je na čas nechať pekárov opäť naplno robiť svoju prácu aj u nás.
KONTAKT
PO BOX 18, 073 01 Sobrance
055 234 5793, 0907 534 623
info@pravonazivot.sk
