Prevenciou postihnutia sú vitamíny, nie potrat!

transparentpixel

Stop genocíde na námestiach miest!

12. ročník

transparentpixel
Image

Čakáš nečakane dieťa?

 

transparentpixel

Práva rodičov v štátnom vzdelávacom systéme


Mgr. Viera a Branislav Krajčovičoví
členovia Predsedníctva o.z. Domáce vzdelávanie na Slovensku

(1. časť)

Už v názve prednášky možno tušiť nejaký konflikt, ktorý si rozoberieme.

Rodičovské práva však nie je sú čisto školský problém, je to problém celospoločenský. Neskôr poviem prečo. Začnem najprv tým, čo bolo na počiatku.

Keď bol človek stvorený, dostal od Boha dva základné príkazy. Prvý, „ploďte sa a množte sa“ a druhý, „naplňte zem, podmaňte si ju“ Gn 1:28. Z toho vyplýva naše poslanie ako rodičov a naša úloha ako ľudí.

Čím sa človek odlišuje od zvierat? O rozume a slobodnej vôli sa v Biblii priamo nehovorí. Hovorí sa len o úlohách, ktoré dostal človek. V časoch antického Ríma prišli stoici s ideou, že človek má slobodnú vôľu. Kresťanstvo túto ideu rozvinulo.

Aby bol človek bol schopný dodržať tieto dva Božie príkazy, potrebuje práve rozum a slobodnú vôľu. Aby tieto dva dary človek mohol rozvíjať potrebuje výchovu a vzdelávanie.

Vzdelávaním sa rozvíja rozum, ktorým dokážeme naplniť zem a podmaniť si ju, výchovu potrebuje človek na to, aby rozvíjal svoju slobodnú vôľu, aby dokázal milovať, plodiť a množiť sa. To človek „dokáže“ aj bez toho, veď poznáme ľudí, ktorí nepoužívajú rozum, nemilujú a nemajú deti. Ale to nebol Boží plán. Slobodná vôľa nám dáva možnosť vybrať si.

Katolícka cirkev myšlienku rozumu a slobodnej vôle zahŕňa do širšieho kontextu dôstojnosti človeka ako osoby, v paragrafe 2467 sa Katechizme katolíckej cirkvi odvoláva na dokument II. Vatikánskeho koncilu „Dignitatis humanae – O ľudskej dôstojnosti“ citujúc “Všetci ľudia, vzhľadom na svoju dôstojnosť ako osoby, obdarené rozumom a slobodnou vôľou,...“. To znamená, že keď výchovu a vzdelávanie robíme podľa Božej vôle, plníme tým Boží príkaz.

Historické pozadie dnešnej školy

Výchova a vzdelávanie boli spolu spojené počas celej histórie ľudstva až do čias osvietenstva. Predstavitelia filozofie osvietenstva, ako Voltaire, Diderot a Russaeu, ktorým sa náboženstvo nepáčilo. Povedali, že Boh neexistuje a my ho musíme nahradiť niečím iným. Nahradili ho rozumom. Vtedy bola taká neutešená situácia ohľadom vzdelávania, že síce Cirkev budovala univerzity, zakladala kláštorné a cirkevné školy, ale ani zďaleka to nepokrývalo 100% obyvateľstva. Takže s argumentom, že treba vzdelávať všetkých, prišli s reformami štátu a školstva.

Tou najznámejšou reformou školstva v Rakúsko-Uhorsku bola tzv. Tereziánska reforma. Mária Terézia zaviedla povinné vzdelávanie. Dnes si tradujeme, že to bola povinná školská dochádzka, ale nebolo to tak, pretože šľachtici nemuseli chodiť do škôl, tí mali vlastných učiteľov. Cieľov tých reforiem bolo viacero, nebola to len túžba zlikvidovať analfabetizmus a mať vzdelaných ľudí, ako sa to dnes prezentuje, ale reformy sledovali aj podružné ciele. Osvietenská reforma mala dať ľuďom nové hodnoty.

Osvietenská reforma školstva sa vo svojich základoch operia o tieto dva piliere:

    I. Z vrcholu rebríčka hodnôt vylúčilo Boha, a umiestnila tam Štát. Tým dosiahla, že škola začala vytvárať štátu lojálnych občanov, ktorí sa v škole učili, že majú rešpektovať zákony a poslúchať panovníka.

    II. Unifikácia vzdelania – priemyselná revolúcia vyžadovala vzdelaných pracovníkov, ktorí dokážu v manufaktúrach pracovať. Na to ale nepotrebujete vysoké vzdelanie, stačí minimálny základ.

Tu je výzva pre nás kresťanov, ako sa vyrovnať s unifikáciou, lebo Pán Boh stvoril každého človeka jedinečného.

Pani Zimenová, ktorá robí celospoločenskú analýza stavu školstva Slovenska v jednej zo svojich prezentácií uviedla, že súčasné školstvo vyhovuje iba tretine detí. Druhá tretina je v ňom schopná prežiť. A zostáva posledná tretina detí, ktoré v tom systéme nevedia prežiť, čo je dôsledok unifikácie, o ktorej hovorím.

Od čias osvietenskej reformy prešli storočia a pedagógovia, ktorí v ňom boli, zistili, že ten systém nebol dobrý. Snažili sa ho reformovať. Vznikajú rôzne pedagogické smery, ktoré vychádzajú z rôznych psychologických či filozofických skúsenosti. Rozvinuli sa rôzne systémy školstva, ktoré sa podpísali pod ten, ktorý máme teraz. Najmä v šesťdesiatych rokoch 20. storočia vzniklo mnoho nových pedagogických smerov, z ktorých spomeniem napr. Behaviorizmus alebo Kognitivizmus.

A čo je veľmi dobré, v týchto rokoch vzniká aj revolúcia zdola, napr. Montessori pedagogika začína v tom čase naberať na vážnosti medzi pedagógmi. A v roku 1982 vzniká v Spojených štátoch prvá organizácia Domáceho vzdelávania.

Práva rodičov

Nám rodičom ukladajú zákony rôzne práva a povinnosti, začnem tými medzinárodnými dohovormi, pretože tie sú nadradené slovenským zákonom. Asi najdôležitejším je Všeobecná deklarácia ľudských práv (VDĽP) a Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (DPDOĽPZS). Tie definujú právo vychovávať svoje dieťa podľa svojho presvedčenia a povinnosť školskej dochádzky. Čo je zaujímavé, podľa VDĽP majú rodičia prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti, v slovenskej Ústave už toto právo chýba. Podľa ústavného zákona máme právo len na starostlivosť o deti a ich výchovu.. Nižšie postavené zákony – zákon o rodine a zákon o výchove a vzdelávaní, tzv. školský zákon, nám dovolili aj vybrať školu, v ktorej dieťa bude plniť povinnú školskú dochádzku. Ale v zásade tých práv a povinností v zákonoch nemáme veľa. Máme povinnosť zapísať deti do školy vo veku 6 rokov a ako rodičia máme povinnosť zabezpečiť, aby plnil povinnú školskú dochádzku. Za to nesieme trestnoprávnu zodpovednosť. Ako práva máme: Výchova detí v súlade s presvedčením rodičov Výber školy pre dieťa Hľadal som aj v Katechizme katolíckej cirkvi nejaký paragraf, ktorý by sa venoval výchove a vzdelávaniu, ale je tam v paragrafe 2229 len povinnosť pre kresťanských rodičov prevziať zodpovednosť za výchovu svojich detí a povinnosť vybrať takú školu, ktorá napomáha kresťanskej výchove.

Súdne rozhodnutie proti právam rodičov

Je škoda, že máme tieto práva definované len takto všeobecne, pretože postupne nám štát odoberá z týchto práv rôznymi zákonmi alebo rozhodovaniami súdov. Asi najstrašnejšia vec, aká sa z toho hľadiska stala, je známy prípad Konrad vs. Nemecko, ktorý začal v roku 2000 a trvalo desať rokov, kým ho Európsky súd pre ľudské práva uzavrel. Rodičia namietali obmedzenie práva vychovávať svoje deti doma, pretože v Nemecku je Domáce vzdelávanie úplne zakázané. Urobili to, že zobrali deti zo školy, najprv mali problém so sociálkou, potom mali problém so školskými úradmi, mali problém so súdmi. Postupne sa odvolali až na Ústavný súd Nemecka, ktorý nerozhodol v ich prospech. Nakoniec sa odvolali na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) ale ten tiež rozhodol v ich neprospech. Hoci namietali svoj nesúhlas s povinnou sexuálnou výchovou, svoj nesúhlas s čítaním rozprávok počas vyučovania a nesúhlas s rastúcim psychickým a fyzickým násilím na žiakoch. Odvolávali sa práve na práva, ktoré nám zaručujú vychovávať deti podľa svojho svedomia. Podľa tohto práva argumentovali v prospech svojho Domáceho vzdelávania. ESĽP rozhodol, že Ústavný súd Nemecka tomuto právu nijako neublížil. V rozsudku uvádza veta: “Je zjavne neopodstatnené, že právo rodičov vzdelávať svoje deti v súlade s ich náboženským presvedčením bol obmedzený neprimeraným spôsobom.” Takže nielen štáty, ale aj súdy nám z týchto rodičovských práv postupne odoberajú. A tu práve je ten konflikt medzi tým, čo chcú rodičia a tým čo chce štát.

Ďalšia veta rozsudku je tiež zlá pre budúcnosť rodičovských práv, pretože „rodičia nemôžu odmietnuť štátu právo vzdelávať ich deti na základe ich presvedčenia“ t.z., že štát má právo indoktrinovať deti štátnou ideológiou.

(2. časť)

Vieme, že Boh nás stvoril každého iného. Ale školský system, akoby to vôbec nereflektoval. Dalo by sa to pripodobniť akejsi manufaktúre, napr. na výrobu automobilu. Predstavme si vyrobný pás, na ktorom k polotovaru každý pracovník pripojí nejakú skrutku a posunie ju ďalšiemu kolegovi. Na konci Vám vypadne krásne auto, jedno ako druhé.

V skutočnosti naše školstvo vyzerá podobne, len na tom páse sú deti. Príde jeden učiteľ, naučí ich slovenčinu, príde ďalší, ktorí učí matematiku atď. A očakáva sa, že na konci pásu vypadnú deti, ktoré budú rovnaké. A my ich ešte ohodnotíme, že tento nie je až taký dokonalý, ako by sme chceli, takže mu dáme trojku a tento je úplne pokazený, je na štvorku, taká štvrtá trieda, len aby preliezol. Keby to takto Pán Boh chcel, tak by nás stvoril všetkých rovnakých.

Ja mám šesť detí a každé z nich je úplne iné. Oni sú ako rastliny, nie ako polotovary v manufaktúre. Jedno je ako pšenica, ktoré zasejete a necháte tak, vyrastie samo. Druhé je ako rajčina, z ktorej, keď niečo chcete mať, tak jej musíte dať kolík a posupne ju priviazovať ako rastie. A to tretie je ako dyňa, ktorá Vám jednoducho rásťdohora nebude, ale bude sa plaziť po zemi. A to je dobre. On to tak (Boh) chcel a tak to spravil. Preto učiť deti spôsobom, že všetkým dáme to isté a potom ich ešte ohodnotíme, ako ste to nezvládli, mne to príde nespravodlivé. Oni nám to aj hovoria svojim vzdorom, že vzdelávať sa potrebujú inak. Len my ich často nevieme počúvať.

Vzdelanie v rukách rodičov

Vzdelanie vašich detí je úplne vo vašich rukách, môžete ho nastaviť tak, ako to vaše dieťa potrebuje. Hovorí sa tomu domáca škola a na Slovensku je legálna. Ešte je tu aj druhá možnosť, že nájdete tú správnu školu, menšiu, kde učitelia majú lepšiu šancu vidieť dary každého žiaka jednotlivo, čo je veľmi náročné. Preto sa chcem radšej zamerať na našu cestu domáceho vzdelávania.

Domáce vzdelávanie je na Slovensku legálne od roku 2008 vo veľmi obmedzenej miere. Zákon hovorí, že domácu školu môže vykonávať iba rodič, ktorý má vysokoškolské pedagogické vzdelanie prvého stupňa a ak ho nemá, tak musí zabezpečiť človeka s touto kvalifikáciou. Môže učiť iba prvé štyri ročníky. Nedostáva za to nič, dokonca štát na tom ušetrí. Škola, v ktorej je dieťa zapísané ako domavzdelávané nedostane 100% normatív, ale len 10%. V každom prípade financie nedostane Vaše dieťa ani Vy. Postup je taký, že podáte žiadosť a škola Vám ju schváli. Tak môžete deti učiť doma prvé štyri roky úplne slobodne a pravidelne polročne skladať skúšky.

Právne normy pre domácu školu

Zákony v rôznych krajinách chápu domáce vzdelávanie rôzne. Rozptyl legislatívy je veľmi široký. Od legálneho domáceho vzdelávania v USA, kde môžete doma študovať aj strednú školu, v Rusku, kde štát priamo dáva príspevok rodine, ktorá vychováva dieťa, až po Nemecko, kde je domáce vzdelávanie zakázané. Nečudo, lebo dieťa Vám doma nikto neindoktrinuje, resp. vychovávate si ho Vy sami, čo znamená, že z dieťaťa môže vyrásť veľmi nebezpečná osoba, ktorá má svoj vlastný názor. V Británii bolo domáce vzdelávanie vždy dovolené, jedine s povinnosťou nahlásiť úradom, že budete dieťa vzdelávať doma. Nič viac. My patríme medzi krajiny s reštrikčným nastavením kvôli vyžadovanej kvalifikácii. V Česku napríklad postačí na domáce vzdelávanie maturita vzdelávajúceho rodiča.

Veľmi málo mamičiek má u nás požadovanú kvalifikáciu. Sú medzi nami i také, ktoré si tu ju dorobili, aby plne vyhoveli zákonu. Ak ja mám kvalifikáciu pre druhý a tretí stupeň v matematike a fyzike, tak podľa nášho zákona nie som schopná naučiť dieťa na prvom stupni matematiku, ani čítať a písať. Veľmi logický zákon, však? Netreba sa však báť. Ak zabezpečíte osobu, s ktorou sa občas stretávate a rieši s Vami domáce vzdelávanie, tak vyhoviete litere zákona. On totiž nehovorí nič o tom, aký čas má gestor s dieťaťom stráviť. Čarovné je, že keď posielate dieťa do školy, ale nestaráte sa, ako si robí domáce úlohy, tak Vás škola označí ako nespolupracujúceho rodiča a trvá na tom, že trojuholník škola – žiak - rodič musí byť veľmi úzko prepojený. Podľa zákona my tiež máme takýto trojuholník gestor vzdelávania – žiak - rodič, ale väzba na vzdelávateľa nie je až taká silná ako v prípade chodenia do školy. Ďalej je v zákone napísané, že každého polroka sú deti komisionálne preskúšané.

Kto sa dnes rozhoduje pre domáce vzdelávanie?

Viacero špecifických rodín, ktoré sú tak trochu iné. Ale asi všetci, čo ste na tejto konferencii, ste trochu iní, ak ste sem prišli. Po prvé, sú to deti, ktoré majú problémy s učením. My sme tiež tak začínali. Naše prvé a druhé dieťa bolo riadne zaškolené, dokonca zaškôlkované, ako bežná rodina. Všetko bolo v poriadku, až kým neprišlo tretie dieťa Ondrej. Ten mal hneď v prvom ročníku dyslektické ťažkosti. Najprv som netušila, čo to je, potom som zistila, že je to pomerne ťažká dysleksia a tak sme si povedali, že stačilo. Nebudeme robiť to isté doma, čo už robil v škole, s plačom a nešťastnou otázkou: “Prečo sa nemôžem hrať?”. Môžeme sa učiť vlastným spôsobom a tempom. Takže domáca škola je vhodná pre deti so špecifickými problémami v učení, ale aj s problémami v správaní. Napr. deti s Aspergerovým syndrómom, ktorých začína byť v našej spoločnosti veľmi veľa. Deti s poruchou autistického spektra. Pre nich je priam vykúpenie, keď môžu odísť zo školy, v ktorej sú zväčša šikanovaní. Potom sú to deti nadané, napr. hrajú na hudobný nástroj, športovci a vďaka domácej škole sa môžu viac venovať svojmu talentu. To sú deti, ktoré potrebujú iné vzdelávanie, ktoré sa považuje pri bežných deťoch za doplnkové. Deti z lazov. Pochopiteľne posielať deti do školy za zlého počasia odkiaľsi z veľkej diaľky je nešťastné. Deti, ktoré zažili šikanu, ktoré zažili to veľké neprijatie, pre nich je vyslobodením, že ostanú doma. Je tu aj skupina normálnych, zdravých detí. Sú to rodičia, niekedy aj páry, ktoré ešte ani nemajú deti, no keď počuli o domácej škole, tak si povedali, že toto by sme raz chceli pre svoje deti.

Koľko je home-schoolerov na Slovensku?

Od roku 2011 sa každý rok snažíme osloviť štátny úrad pre spracovanie údajov, kde sú zrátané všetky deti, aby sme zistili, koľko máme domácich vzdelávaných detí. Rástlo to postupne z čísla 12, 40 a teraz sme na 70. Realita to nie je. Spôsobuje to 10%-ný normatív. Ak dieťa škola neprihlási do 15. septembra, tak sa do zberu údajov nedostane a potom aj škola dostane 100% normatív. Nečudujem sa tým riaditeľom, lebo za 10% nespravia nič, ani len nekúpia učebnice. Realita je taká, že vieme určite, že tento rok na Slovensku viac ako 100 doma vzdelávaných detí. Dôležité však nie je číslo, dôležitý je záujem a neustály rast počtu našich detí. Každý mesiac sa nám hlásia rodičia, ktorí chcú do domáceho vzdelávania nastúpiť. A nechcú odtiaľ von...

Ako na druhom stupeni ZŠ?

Pokiaľ je dieťa väčšie ako štvrták sa chce prihlásiť do školy, do okruhu svojich rovesníkov, tak ho tam rodičia pustia. Pokiaľ nechce a vidíte, že tak je to dobré a chcete v tomto štýle zotrvať, tak sme našli legálnu cestu, ako môžete. Znova sa prihlásite do slovenskej školy a tá škola Vás vyšle ako zahraničných študentov do Česka. Zapíšete sa tesne za hranicami. Z druhej strany slovesnkej hranice je maličká dedinka Březová s online školou, ktorá má teraz 350 žiakov. Tam sa zapíšete, dostanete učebnice, dostanete prístup na internetový edukačný portál. Ostanete doma, kde učíte svoje deti a zoberiete ich do českej školy len na preskúšanie. V dejepise a zemepise môžeme klásť dôraz na slovenskú históriu a spoznávanie krajiny. Matematiku máme rovnakú, aj fyziku, chémiu, angličtinu. Z češtiny jednotky nedostávame. Ich vybrané slová nevieme, ale mnohé veci máme rovnaké, napr. slovosled, vetný rozbor, slovné druhy a z toho ich pani učiteľka vyskúša. Na druhom stupni je v tejto škole zapísaných až 13 detí zo Slovenska.

Kedysi som chodila na ministerstvo ako na klavír, aby nám umožnili druhý stupeň. Povedali mi, že nie. Matky majú vychovávať a v žiadnom prípade nemajú vzdelávať. Do troch rokov môžete vzdelávať svoje dieťa – vtedy ste úplný odborník, pretože už prax ukázala, že to dokážete lepšie ako inštitúcie. Dieťa v detskom domove sa nenaučilo dobre chodiť, ani rozprávať ani sa neodpliekovalo dobre a dostatočne rýchlo ako to dokázala iná matka. Do troch rokoch ste najlepší odborník, potom to už začína haprovať. Lebo pani učiteľka v škôlke si vie lepšie pozrieť televízor s dieťaťom a niekedy si s ním aj 20 minút skladá skladačku, alebo si niečo kreslia, niekedy sa i rozprávajú. V tom všetkom je odborníčka na rozdiel od rodiča. Neviem prečo matka, ktorá si maľuje, či spieva so svojim dieťaťom je chápaná za neprofesionálnu, no učietľka robiaca rovnakú činnosť za odborníčku. Je to naozaj povážlivé, kde už končí Vaša schopnosť. V každom prípade, od šiestich rokov ste podľa zákona už úplne neschopní. To je jedno, že Mária Terézia povedala, že všetci musia vedieť čítať. Vy to dieťa neviete a nemôžete učiť čítať. Je to celé na hlavu padnuté.

Ako sa učí doma?

Keď otecko a mamička doma čítajú, tak aj dieťa chce čítať. To je úplne zásadné. Ja som ešte nenašla dieťa, ktoré sa naučilo láske k čítaniu z toho, že čítalo čítanku. Ale našla som také deti, ktoré sa naučili láske k čítaniu z toho, že čítali Narniu alebo Winnettua. Zaujímavý nápad je odniesť knižku na záchod. Potom klopete na dvere a vravíte: “No poď už!” A zvnútra sa ozve: “Nemôžem, ešte to musím prečítať!” Tak to je u nás. Číta sa preto, že je to príjemné a nie preto, že je to príkaz. Nahlas čítame, keď to dáva zmysel. Napríklad pokiaľ dieťa číta mladšiemu súrodencovi. Čítať nahlas, lebo to vyžaduje pani učiteľka, veľmi nedáva zmysle. Ani my dospeláci nerobíme veci, ktoré nedávajú zmysel. Učíme nie pre čítanie, ale pre radosť z čítania. Preto aby si dieťa vo voľnom čase samo zobralo knihu a chcelo čítať. To sa však nedá naučiť, k tomu treba dieťa priviesť. Je to ako priviesť dieťa ku viere, s láskou, ale v slobode, aby si ju samo mohlo vybrať. Ale vyberie si ju iba vtedy, keď vidí, ako sa žije v rodine.

Väčšinu vecí nerobíme za stolom, ale robíme ich za pochodu – na strome, na hojdačke, na dvore, kdekoľvek. Aspoň s tými mladšími. Učiť môžete kdekoľvek, lebo nie je to len o vyplňaní zošita. Ak chceme naučiť dieťa odčítať, hovoríme o logike, tak môžete zobrať aj kocky a ísť si ich hádzať s deťmi na trávu. Vyberáte si prostriedky a metódy. Vďaka voľnosti môžete robiť veci neplánovane, keď sa hodia. Je ťažké, keď pani učiteľka v septembri naplánuje, že 17. októbra ideme púšťať šarkana. Šarkana ideme púšťať, keď je pekné počasie. Podobne, keď je konečne dobrý sneh, tak budeme stavať snehuliaka. Je to úplne logické a prirodzené. Získate tým kopec času. U mojich štyroch chlapcoch som odsledovala, že sú ako nádoby, ktoré potrebujú byť naplnené. Majú predovšetkým základné tri potreby – spánok, jedlo, hra. Každý z nich musí mať pocit, že sa dosť zahral, alebo vedieť, že sa bude môcť hrať. Až keď sú tieto tri potreby naplnené, alebo skoro naplnené, tak sa dokážu sústrediť na učenie. No musia vedieť, že zase sa nebudem môcť hrať.

Využívame projektové vyučovanie, ktoré spočíva v tom, že spájame viac predmetov. Ste v skanzene a uvidíte tam brány. Pri tej príležitosti vysvetľujete aj gramatiku – brány ako vchod a brány na poli, to je viacvýznamové slovo. Keď prídete k derešu, lebo také čosi už nemáme, hovoríme, že je to historizmus. Ale dráb, ktorý ľudí na dereši mlátil, je archaizmus, lebo dnes tú funkciu plní policajt alebo nejaká výkonná moc štátu. Robíte spájanie súvislostí. Čítate v Narnii o ľadovej kráľovnej, môžete situáciu prirovnať k neslobode socializmu a odvahe jednotlivcov ako bol Jukl a Krčméry. Preto aby sa situácia v spoločnosti zmenila, musel prísť jeden, ktorý povedal, že ja sa tomu vzopriem. Oni nechceli urobiť veľkú vec, ale vo svojom vnútri cítili, že môžu urobiť to málo – odporovať. A z mála vznikla obrovská vec. To treba deťom ukazovať. To im škola neukáže. Deti sa učia so zážitkom. Čo dostanú s nejakou emóciou, to si zapamätajú. Nie je to poučka, ale je to zábavné.

Rôzne deti sa učia rôzne

Prvák, ktorý je na tom veľmi dobre s čítaním, sa učí asi 20 minút denne a potom stráži najmladšiu dcéru. Titulovala som ho - vychovávateľ v škôlke. Deti, ktoré potrebujú viac Vašej pozornosti, napr. s poruchou pozornosti, s tými si musíte sadnúť. Deti, ktoré majú nadanie, ako napr. náš Martinko, ktorý je už na druhom stupni siedmak. On má vo svojom rozvrhu, že cvičí na husliach medzi 11h a 12h. Nikdy by také pokroky nedosiahol, ak by chodil do školy. Keď nastúpil do piateho ročníka do vzdialenej školy, tak husle išli bokom. Musel cestovať, po škole robiť úlohy, na husle nebol čas. Po skončení šiesteho ročníka nastúpil do domáceho vzdelávania. Vďaka nemu môže omnoho efektívnejšie rozvíjať svoj talent. V tom, čomu sa deti radi venujú a dostanú na to priestor, môžu raketovo rásť.

Výhody a nevýhody

Výhodami sú individuálny prístup, zlepšenie vzťahov v rodine, láska k čítaniu, rozhľadenosť dieťaťa. Upevnenie manželského vzťahu. Na to, aby ste s domácou školou začali, potrebujete podporu partnera, dobrý základ. Starí rodičia, ani širšia rodina, susedia či učitelia tomu nemusia rozumieť. Ale získate pevnú oporu. Nevýhodou je, že prídete o druhý príjem. Nemôžeme sa sťažovať na pani učiteľku. Môže byť problém s prestupom do školy. Môže a nemusí byť.

Socializácia

Domáce vzdelávanie neznamená, že zavriete deti doma a budete ich izolovať. Deti potrebujú iné deti. Dostávajú priestor na socializáciu tak, ako to potrebujú. Dieťa s poruchou autistického spektra potrebuje veľmi málo kamarátov, iné deti potrebujú veľa vrstovníkov. Tak ich dáte do športového klubu, kde môžu spolu rozvíjať vzťahy. Moja najstaršia dcéra mi ukazuje, ako prebieha socializácia v škole, keďže ona vždy bola v škole. Tam sa vyžaduje mať najnovší mobil, aby bola akceptovaná. Mohla som jej volať koľko chcem, no ona mi nechcela zdvihnúť, lebo by musela vytiahnuť svoj starý mobil. Alebo to, že dieťa sa hanbí povedať, že som toto nevidel v telke – je ďalší dôsledok školskej socializácie. Nehovoriac o oblečení a pod. Hovoriť si, že socializácia v našich školách je to najlepšie je mýtus. Navyše v školách je čoraz častejšie násilie a šikana.

Socializácii sa dieťa učí, keď je v kontakte aj s ľuďmi iného veku, nielen s vrstovníkmi. Tiež ide o to, aby Vás mohol napodobňovať vo Vašich dobrých skutkoch, vo Vašich myšlienkach, lebo Vy mu môžete všepovať hodnoty a nie jeho okolie, s ktorým trávi viac času za deň. Jedna škola nám povedala, že Vy nemôžete zasahovať do vývoja dieťaťa. Tak my si práve myslíme, že rodičia majú vštepovať deťom napr. vieru a tiež ju vyprosovať. Je úplne namieste, aby sme im ju mohli odovzdať. Je to našou povinnosťou.

Najdôležitejšou prácou je budovanie osobnosti dieťaťa. To, že ho vzdelávate je výborné a veľmi dôležité. No malo by to fungovať ako kolesá na dvojkolesovom voze. Jedno koleso je výchova a druhé vzdelávanie. Oni majú pracovať spolu, aby ste došli do cieľa. Akonáhle jedna strana neťahá, tak voz nepôjde dobre. Našim cieľom je vychovať z detí zodpovedných a statočných kresťanov. Ukázať im dar viery a ponúknuť im ho. To v žiadnom prípade nie je nízky cieľ. Domáce vzdelávanie dáva príležitosť stráviť s deťmi veľa času, zaujímať sa o ne a ukazovať im svoje hodnoty. Takto budujete vzťah.