Čakáš nečakane dieťa?

Nenávidený kapitalizmus, dokonca aj nadnárodnými korporáciami.

Prečo je štátne vlastníctvo neefektívne a znárodňovanie ekonomická hlúposť, ba nemorálnosť?

Začnime definíciou kapitalizmu. Je to ekonomický systém založený na súkromnom vlastníctve všetkých prostriedkov produkcie a distribúcie a na ich prevádzke za účelom zisku, ktorý je motivujúcim faktorom v poskytovaní služieb a tovarov, ktoré na slobodnom trhu súťažia o dobrovoľného zákazníka. Čisto kapitalistický systém nikde vo svete síce neexistuje, ale aj takto nedokonalý ako funguje vo väčšine sveta, umožňuje oveľa vyššiu životnú úroveň, akú sme zažili v beztrhovej ekonomike, riadenej štátom. Hoci centralizovaná ekonomika využívala výhody trhu v medzinárodnom obchode, svojim občanom neumožňovala slobodné podnikanie. Pre nedostatok motivácie, konkurencie a pre klesajúcu efektívnosť tento model už opustila aj Čína.

 

Väčšina štátov však má stále oblasti, kde prostriedky produkcie a distribucie vlastní štát, ktorý ich dokonca svojim zákazníkom-občanom nanucuje – napr. zdravotné poistenie, televízia, bezpečnostné služby, súdnictvo, peniaze atď. Neexistuje tam žiadna súťaž, preto aj kvalita poskytovaných služieb klesá, dokonca sa obracia proti občanovi: napr. namiesto spravodlivosti vysúdi nespravodlivosť, miesto ochrany dostane šikanu, miesto ochrany majetku postupne je oň oberaný a pod. Ak aj štát poskytuje dobrú službu, tak veľa krát jej cena je nafúknutá a tak skrytá. Pozrime sa napr. do Venezuely, či Iránu, kde palivo je veľmi lacné a to len preto, že je v štátnych rukách a dofinancovávané z daní. Štátne vlastníctvo spôsobilo, že Venezuela tak bohatá na ropu ju prestala efektívne ťažiť a nestačila už financovať šialené výdavky štátneho rozpočtu.

 

Zisky si v štátnych firmách, dnes dokonca aj v súkromných, ktoré sa štát rozhodne zachraňovať, prerozdeľujú manažéri, straty znášajú daňoví poplatníci. Zisk je prezentovaný ako úplne zlo, pričom však zisk je to, čo motivuje k poskytovaniu kvalitných služieb za podmienky, že na trhu existuje súťaž,

otvorená konkurencia. Ináč sa hráčom, ktorých príjmy garantuje súkromným firmám štát /napr. povinné zdravotné poistenie, povinné očkovanie a pod./, či ktorých štát chráni pred vstupom konkurencie do ich podnikania, nebude veľmi chcieť služby zlepšovať. Potom nadávame na Pentu, no trebalo by na štát.

 

Možno by sme si mysleli, že v niektorých oblastiach ekonomiky, napr. v takom elektronickom či potravinárskom priemysle je slobodná súťaž, lebo veď žiadne tovary nikto v obchode človeku nenanúti. Ale aj tie služby, či tovary, čo si naoko kupujeme dobrovoľne, nie sú tovarmi či službami na slobodnom trhu. Doň až príliš často zasahuje štát, napr. dotáciami, protekcionistickými clami a kvótami, reguláciami, bezpečnostnými, hygienickými, či inými normami. Povieme si, veď dobre, že štát sa stará o našu bezpečnosť, o lacné potraviny pre nás. Ummm. Ide o to, že cena týchto potravín práve kvôli dotáciam, či clám ostáva skrytá. Naoko sú lacnejšie, ale stoja nás viac. Navyše, práve obmedzovaním dovozu, aby vraj štát chránil naše pracovné miesta, bráni nám kupovať lacnejšiu produkciu napr. zeleniny z Maroka. Tie naše firmy sú potom neflexibilné a nešpecializujú sa podľa medzery na trhu, podľa dopytu a pod. ale sa sústreďujú na lobovanie politikov, aby zabránili prieniku konkurenčných produktov.

 

A presne to sa deje aj na úrovni korporácii. Oni nemajú radi konkurenciu. Sú to veľakrát monštrá, ktoré majú nejaké výhody zo svojej veľkosti, ale môžu to byť aj nevýhody. Investovali strašne veľa do svojho podnikania a napr. s rýchlym rozvojom technológie im ľahko môže konkurovať aj menšia firma, pričom niekedy stačí len dobrý nápad či pozorovanie. Je to ohromné riziko, že pri toľkých investíciach prídu do straty a preto usilujú, ako ináč, keď nie cez štát, zabetonovať si svoju pozíciu na trhu. Tak napr. budú požadovať GDPR alebo schválenie účtovníctva audítorom, či environmentálne normy, ktoré výrazne zvýšia náklady konkurencie a ideálne jej vstup na trh zablokujú, resp. výrazne predražia jej ceny. U nás si takto aj agrobaróni cez štát vylobovali na úkor práva na zmluvnú slobodu vlastníkov pôdy, prednostné práva na nájom pôdy (okrem iného), čo znevýhodňuje malých a začínajúcich farmárov.

 

Privatizácia je však dnes jedno nenávidené slovo. Aj keď sa jej vyčíta netransparentnosť, bola potrebná. Je len dôsledkom predchádzajúcej kolektivizácie, zoštátňovania, arizácie a okradnutia celého národa, národov oklamaných socialistickou ideológiou. Dnes máme napr. blockchainovú technológiu, ktorá by umožnila transparentnú privatizáciu sektorov, kde štát je stále vlastníkom. Ako napr. železníc, čo nás stoja 1 mld eur ročne. Za túto sumu by sa dalo financovať naše druhé zdravotníctvo. To má teraz rozpočet 2 mld eur ročne, no experti skonštatovali, že jeho úroveň viac zodpovedá hodnote 1 mld eur. Tá druhá sa teda niekde rozkotúľava v predražených tendroch, obstarávaniach. A ani úroveň tých našich vlakov iste nezodpovedá tej miliarde… Koľko rodín by za tie peniaze, ak by nemuseli odviesť v dani, mohlo mať napr. ďalšie dieťa?

 

Azda aspoň vlaky si vieme predstaviť neštátne, lebo tu už, či skôr ešte nejaké súkromné máme – za nízučké ceny a skvelé služby. I poštové služby by prežili ako neštátne, už teraz súťažia s mnohými zásielkovými a kuriérskymi firmami. Aj iné sektory. Znova tu však padajú návrhy na zoštátňovanie, ktoré neustále predkladá už nielen Komunistická strana Slovenska, ale aj ĽSNS. Otázka je, či vieme naozaj nejaké podvody v privatizácii konkrétnych podnikov dokázať, aby sme krivdu napravili a koľko by to stálo bez toho, aby nebolo napáchaných ešte viac krívd. V každom prípade je ilúziou čakať, že štátne vlastníctvo bude garantovať lacnejšie služby, efektívnejšie hospodárenie a vyššie príjmy do rozpočtu. Skúsenosť v zahraničí je taká, že sa práve navyše dotujú z daní. A podobne je už dnes s plynom v SR – SPP totiž plne vlastní štát. Aj preto by v takom prípade bolo ich treba znova transparentne nanovo sprivatizovať.

 

Ľudia si nevedia predstaviť, ako by to bolo, keby cesty nestaval štát. No ale súkromné spoločnosti ich stavajú aj dnes, hoci z našich daní, čo je vlastne tiež len dotácia automobilovému priemyslu. Ak by sme to ponechali na trh (čo si však všade uzurpoval štát), možno už dávno by sme mali lietajúce autá a nemuseli lamentovať nad Skytoll. Možno nie každá zapadáková dedina, ako tá moja, by mala peknú asfaltovú cestu, ale len takú štrkovú, akých som videla hojne v americkom štáte Wyoming. Niežeby tam štát nestaval cesty /len nie až toľko pre roztrúsené ranče/, no mnohí majú predstavu o Amerike ako o čisto kapitalistickej krajine. Pozor, aj tam je povinné zdravotné poistenie, preregulované zdravotníctvo, štátne školy až po univerzity a prerozdeľovania jedna radosť. No stále sú tam nízke dane, takmer žiadna DPH a žiadna daň na palivo. Práve zrušením spotrebných daní by sa dala znížiť cena energií či paliva na rozdiel od špekulovania o znárodňovaní.

 

Prečo teda ľudia tak nenávidia kapitalizmus a nevadí im, že polovicu svojho príjmu odvádzajú štátu? Nie je to polovičné otroctvo? Vadí im, že ich zamestnávateľ ich bude vykorisťovať a nevadí im, keď to robí štát? Tí podnikatelia sú takí egoisti, ale tí politici nie sú? Veď tí politici žiadne svoje peniaze neriskujú, len tie naše, čo vyberú ako výpalné. Ich pokušenia sú ohromné, preto aj korupciu neodstránime, kým neodstránime štátne vlastníctvo a minimalizujeme prerozdeľovanie. No a na záver, pravda je taká, že takej forme vlády, kde štát a korporácie spolupracujú na dosahovaní cieľov znemožnením slobodného, ale ponechaním čiastočného trhu, nehovoríme kapitalizmus, ale korporatívny socializmus, iným slovom ešte fašizmus. Takže milí nenávistníci zisku, kapitalizmu a súkromného podnikania, zorientujte sa v tom, čo vlastne chcete kritizovať.