Prevenciou postihnutia sú vitamíny, nie potrat!

transparentpixel

Venujte CBR 2% Vašich daní

transparentpixel

Za slobodu voľby v očkovaní

transparentpixel

Čakáš nečakane dieťa?

 

transparentpixel

Manželstvo a štát - ešte je tu tretia cesta

 

Práve tí liberáli, ktorí sa búšia do pŕs, že tu máme príliš veľa štátnych zásahov, regulácii a vôbec miešania sa štátu do súkromia a sexuality ľudí, tu paradoxne dlhodobo presadzujú rozšírenie vplyvu štátu, aby mohol ešte aj definovať ďalšie formy spolužitia ako registrované partnerstvá. Ak by boli konzistentní, a nie naopak - podporujúci proštátnu socialistickú genderovú ideológiu, tak by usilovali o to, aby sa štát neplietol ľuďom do súkromia. Podobne ako nechcú, aby sa plietol do podnikania, zamestnávania či vzdelávania. Nech si páry definujú svoje vzťahy ako chcú, nepotrebujú na to pečiatku od štátu predsa.

 

Argumentujú tým, že je tu požiadavka, mnoho ľudí už žije iný životný štýl ako manželstvo. A tí konzervatívne orientovaní zas argumentujú tým, že štát má chrániť manželstvo ako ideálny vzťah pre ochranu detí. Tieto dva tábory sa vybíjajú argumentačne a nikomu ani nenapadne, že existuje azda ešte tretia možnosť, že svoje vzťahy si ľudia môžu žiť aj bez toho, aby na to potrebovali štát. Štát je totiž nástrojom donucovania, čo sa páči liberálom, ktorí chcú nanútiť toleranciu všetkým cez antidiskriminačné zákony. To sa však nepáči konzervatívcom, ktorí za výhradu svedomia uznať takéto vzťahy ako legitímne a rovné manželstvu /povedzme si, že liberálnejšie štáty nerobia rozdiel, či žije niekto v manželstve či v partnerstve/ nechcú byť trestaní.

 

Už nateraz je štátna angažovanosť v inštitúcii manželstva nanajvýš problematická. Zdá sa, že jediný dôvod zavedenia civilného manželstva je umožnenie rozvodu manželstiev uzavretých pred náboženskou inštitúciou nerozlučne. Ľahkosť rozvodu neposkytuje zmysluplnú ochranu tomu partnerovi, ktorý nechce ukončiť manželstvo a ani deťom, ktoré sú poškodené tým, že musia žiť v dvoch domácnostiach. Aj slobodní otcovia majú podľa zákona povinnosť materiálne podporovať svojich potomkov, takže je ťažké povedať, že civilné manželstvo je potrebné pre zabezpečenie potomka.

 

V prvom rade spoločné vlastníctvo majetku odrádza ľudí od manželstva, špeciálne v prípadoch, keď jedna strana je bohatšia ako druhá, čím vzniká riziko, že manželstvo môže skončiť rozvodom a jeden z manželov môže zmanipulovať systém tak, aby získal väčšinu majetku. Mimochodom týmto spôsobom civilné manželstvo perpetuuje chudobu tým, že bráni pokusom vydať či oženiť sa do vyššej triedy. Zákon o dedičstve /viď povinný diel/ je zásahom do ľudského práva vlastniť majetok tým, že oberá rodinu o slobodu rozhodnúť sa, ako sa má majetok dediť.

 

Civilné manželstvo predstavuje zásah štátu do sociálnej inštitúcie manželstva, ktorá existovala dokonca ešte pred štátom s trochu rozdielnymi aspektami v rôznych kultúrach. Napokon štát ako monopolistická organizácia, usilujúca o vnútenie poriadku v prospech seba pre obyvateľstvo daného teritória, musí vidieť všetky ostatné spoločenstvá /konkrétne rodiny a cirkvi, resp. náboženstvá/ ako potenciálnu konkurenciu. Preto tieto ďalšie spoločenstvá musia byť buď podriadené štátu alebo ináč zničené. Štát podrýva manželstvo ďalej sociálnymi programami, ktoré podnecujú nezodpovednosť a tzv. morálny hazard.

 

Akékoľvek zo zmien, ktoré civilné manželstvo prináša, môžu byť uskutočnené iným spôsobom. Spoločné vlastníctvo majetku, spoločná zodpovednosť prza dlhy – tieto veci sú oveľa flexibilnejšie pokryté v zákonoch o založení podnikania a dobrovoľných združení. Právo rozhodnúť sa o zdravotnej starostlivosti alebo iných záležitostiach v mene druhého z manželov sa ľahko vykoná cez splnomocnenie a znova v miere, ktorá by umožnila flexibilitu za jednotlivých okolností.

 

Výhoda presunu manželských zmlúv do oblasti súkromného práva je, že obsah manželskej zmluvy a určenie toho, kto bude arbitrom nezhôd, môžu byť tiež individuálne upravené zmluvou. Konkrétne, katolíci môžu mať manželské zmluvy podľa katolíckeho učenia a rovnako Cirkev by rozhodovala v prípade nezhôd o platnosti manželskej zmluvy. Znamenalo by to konečne koniec zvláštnej situácie, keď sekulárne a spirituálne aspekty manželstva sú postavené na cirkevnom sobáši, no sekulárne aspekty manželstva môžu byť zrušené štátnym súdom.

 

Jedna z vecí však ostáva neošetrená existujúcimi zákonmi – imigračné práva. V súčasnosti manželstvo je spôsobom pre jednotlivca, ako importovať cudzinca podľa svojho výberu. Súčasný systém je však dosť absurdný – prečo by permanentné sexuálne vzťahy mali byť jediným dôvodom umožňujúcim občanovi slobodnú voľbu ako získať cudzincovi permanentnú rezidenciu a eventuálne aj občianstvo? Nebola by celá diskusia o imigrácii niekde inde, keby občania bez ohľadu na manželský stav mali rovnaké privilégium získať cudzincovi právo imigrovať podľa podmienok podobných tým, ktorými sa riadi imigrácia cudzincov, ktorí sa tú „priženia“, či „privydajú“. Napr. že cudzinec musí bývať s občanom po dobu niekoľkých rokov, resp. mu zabezpečiť bývanie, nesmie využívať služby sociálneho poistenia, po 6 rokoch môže požiadať o občianstvo a potom už občan nemá povinnosť sa starať o nového domestikovaného občana, ale niekoľko rokov môže pretrvať obmedzenie pre nového občana priviesť a obdobne „sponzorovať“ ďalšieho cudzinca.

 

V celom západnom svete sa vedú zúrivé diskusie, politické konflikty a právne zápasy ohľadom homomanželstiev. Je evidentné, že existujú obrovské rozdiely v názore, čo je manželstvo, ale je treba sa dostať k podstate problému. Totalitárna demokracia tak na Slovensku ako I vo väčšine západného sveta by mala tieto témy nechať tak. Namiesto toho sa z nich vyrábajú situácie na život a smrť. Tento prístup je typický pre ľavicových I pravicových progresivistov /progresivizmus vychádza z amerického puritanizmu/, ktorí chcú nanútiť svoje utópie každému cez násilie štátu. Deje sa to dvoma spôsobmi: násilným vymáhaním bohatstva /zdanenie/ na podporu svojej utópie života alebo aj uväznením tých, ktorí myslia a žijú ináč a nechcú byť nútení do nedobrovoľnej spolupráce s inými.

 

Toto je jadrom problému, a nie to, či dvaja muži alebo ženy môžu nazývať svoj životný či intímny vzťah manželstvom, ale to, aké domnelé “práva” majú voči tým, ktorí myslia, že toto ako manželstvo je absurdnosť. Na druhej strane páry praktizujúce homosexuálne aktivity to považujú za úplne neférové, že tí ktorí žijú v registrovaných sexuálnych vzťahoch, majú udelené špeciálne privilégia. A samozrejme žijú v tieni zákonov, ktoré ešte pred mnohými desaťročiami kriminizovali ich intímne aktivity, takže majú ešte viac dôvodov natláčať a propagovať svoj životný štýl ako normu, len aby si boli istí, že neskončia v base.

 

Riešením týchto všetkých sporov je jedine politická decentralizácia. Kde existujú témy, na ktorých sa 100% ľudí nevie zhodnúť, tie by mali spadať pod jurisdikciu miestnej správy, akejkoľvek formy alebo veľkosti nevyhnutnej pre 100% súhlas. Progresivisti môžu vytvoriť svoje vlastné komunity a susedstvá a zaviazať sa k uskutočneniu svojich vízií utópie. Aj medzi nimi môžu byť rozdiely v detailoch, čo je v poriadku, vždy sa dá aplikovať viac decentralizácie.