Keď sa spomenie kontrola rodiny, človek si azda predstaví kontrolu pôrodnosti a také radikálne politiky, aké takmer polstoročia mala zavedená Čína. Nútené potraty v rámci politiky jedného dieťaťa sú síce extrém, ale medzinárodne akceptovaný ako nutnosť. Obdobné politiky dvoch detí, či násilných sterilizácií mali ten istý cieľ – zamedziť rastu nechcenej populácie. My na Západe sme dosiahli rovnaké štatistické výsledky aj bez takýchto radikálnych politík. A to vďaka či už mediálnej propagande alebo propagande takou inštitúciou, ktorú všetci uznávame ako takmer neodmysliteľnú v našom živote, a tá sa volá štát.
Radikálne myšlienky ako napr. licencia na manželstvo boli presadzované už Margaret Sangerovou, zakladateľkou Plánovaného rodičovstva, ktoré je najväčšou sieťou potratových kliník vo svete. Tí, ktorí sú viac fit, majú mať viac detí ako tí, ktorí nie sú fit. Štát má posudzovať, kto má právo na manželstvo a tiež na deti. Napokon dnes je to aj u nás tak, že musíte poslať žiadosť na uzavretie manželstva a štát Vám udelí povolenie. Manželstvo ako inštitúcia je teda regulovaná štátom, hoci našťastie ešte nie počet detí.
Samotné manželstvo je inštitúcia, ktorej cieľom je ochrana ženy a detí. Žena je tá, ktorá už počas tehotenstva potrebuje ochranu, pomoc i zabezpečenie. No feministkám to vôbec nie je jasné. Pod vplyvom marxizmu považujú manželstvo za opresiu ženy mužom. Už Engels v knihe O pôvode majetku, štátu a rodiny hovorí o tom, že prvú nerovnosť vidí dieťa v rodine. Žena je vraj utláčaná mužom a jediným oslobodením, ktoré navrhuje pre všetky triedne spory, je vzbura utláčaného proti svojmu utláčateľovi. Takže spôsob emancipácie ženy je oslabenie muža a oslabenie závislosti ženy na mužovi. Aby žena mohla sa takto emancipovať, musí však muža nahradiť štát. Sociálny štát sa má o ňu postarať! Či už o slobodnú mamičku alebo rozvedenú, ak o manžela príde.
V Británii, kde som študovala, mladé dievčatá riešia túto dilemu: Pôjdem študovať na univerzitu s podmienkou, že si vezmem pôžičku na štúdium. Keď doštudujem, postupne ju budem splácať v zamestnaní. Ale keď chcem rodinu, zoberiem si ešte aj hypotéku na dom a to budem celé desaťročia splácať. Alebo otehotniem a ako slobodná matka získam nárok na sociálnu podporu i sociálne bývanie. Nie je preto náhoda, že Británia má najvyššiu mieru tínejdžerských tehotenstiev. Iste je to aj preto, že je tam povinná sexuálna výchova od 5. roku života a potrat i antikoncepcia sú úplne zdarma, teda preplácané štátom. Nielen to ale i “sociálna politika” podporuje nezodpovedné správanie. Práve z daní tých, ktorí sa riadne starajú o svoje deti, sa podporujú nezdravé formy rodín. Zdravé rodiny ukrátime o príjem, ktorý by mohli použiť na ďalšie dieťa či na lepšie vyhliadky pre svoje deti, a dáme ich tým nezodpovedným. Tak v praxi vyzerá sociálny štát: trestá zodpovedných a odmeňuje nezodpovedných.
To znamená, že človek nepocíti dôsledky svojho správania. Mladú ženu už nestraší vidina extrémnej chudoby, ak otehotnie a ostane bez manžela. Štát sa o ňu postará. Chudobní sú závislí na štáte a častokrát nemajú motiváciu sa dostať z chudoby, lebo by sa museli vzdať štátnych príspevkov. Možno by aj chceli pracovať, ale neoplatí sa im to. Radšej nebudú pracovať a mať čas pozerať televízor... Čakáme, že štát nám dá prácu, alebo že zabezpečí, aby sme prežili. Naše živobytie dokonca i manželstvo akoby záviselo od štátu a nie je v našich rukách. Sociálny štát umožnil aj sexuálnu revolúciu. Dospelí ostávajú stále deťmi, nenesú zodpovednosť za svoje sexuálne správanie. Ani ich rodičia už to nevnímajú ako stigmu, lebo nečakané tehotenstvo, či rozvod ich už nepostihne chudobou. Napokon štát zabezpečil legalizáciou potratov, aby dvaja dospelí nemuseli niesť dôsledky za svoje správanie vôbec. Žena si to síce odnesie, ale – keď pre komunistický i dnešný socialistický režim svedomie a morálka sú vecou spoločenského konsenzu – ide len o bežný lekársky zákrok.
Človek už nemusí veľmi vážne zvažovať partnera do manželstva, resp. čo je potrebné pre manželstvo, lebo vie, že sa vždy môže rozviesť, ak niečo nepôjde podľa jeho či jej predstáv. Rozvod je poistením voči zlému rozhodnutiu. Je potenciálne legálnym nástrojom okradnutia druhého. O to viac, keď sa do platnosti dostanú zákony proti domácemu násiliu, keď nie je zriedkavosťou aj to, že sa v tej veci zaklame, len aby žena prišla k väčšiemu majetku, resp. sa pomstila partnerovi, ktorého sa chce zbaviť. No a samozrejmeže dieťa sa používa ako nástroj na vydobytie si materiálnych výhod. Už sme si zvykli, že je normálne, keď celebrity vopred uzatvárajú manželské zmluvy pre prípad, žeby niečo nevyšlo, aby boli odškodnení. Toto pripomína až prostitúciu. Načo štát reguluje manželstvo, keď umožní vycúvať zo všetkých povinností manželov rozvodom? Veď štát nechráni ani len základné právo dieťaťa na oboch rodičov! Štátom garantovaný rozvod zasahuje do kresťanského sľubu vernosti pri sobáši a nerešpektuje náboženské vyznanie a verejný sľub partnerov.
Práve rozvod, ktorý bol pred niekoľkými desaťročiami zavedený, značne oslabuje inštitúciu manželstva. Čo je inštitúcia manželstva? Keď sa opýtate skupiny ľudí, čo znamená futbal, tak Vám zhruba rovnako opíšu, čo je podstatou futbalu – dve mužstvá (či ženstvá?) proti sebe sa snažia skórovať na bránku. Rozumejú tomu, čo je futbal. Ako však rozumejú tomu, čo je manželstvo, keď pre niekoho je to o citoch, pre iného aj o prijatí a výchove detí, pre ďalšieho o osobnom zabezpečení vhodným partnerom, o vzájomnej výhodnosti a pod. Ľudia nerozumejú, čo je manželstvo, preto je inštitúcia manželstva oslabená. Preto je možné, že dnes ľudia aj homosexuálne obcovanie sú schopní nazvať manželstvom.
No nie je fér povedať, že zrazu homosexuálne manželstvo devalvuje, či degraduje manželstvo. Manželstvo degradujú už dávno heterosexuálne páry, ktoré žijú spolu pred manželstvom, alebo vo voľnom sexuálnom vzťahu hoci i dlhodobo, teda kohabitujú, alebo si sexuálne užívajú len príležitostne, alebo sú v “otvorenom” manželstve, povedzme že podvádzajú v manželstve, žijú oddelene alebo rozvedene, nechcú prijať deti a teda fičia na antikoncepcii, či dokonca dieťa potratia. Manželstvo degraduje štát svojim “prorodinnými politikami” a registračnými úradmi, keď spolužitie druha a družky berie rovnako ako manželstvo, keď dokonca finančné príspevky zvýhodňujú nezosobášených, či rozvedených.
Áno, homosexuálne manželstvo je posledným klincom do rakvy toho, čo manželstvo znamená. Je jeho opakom. Nie sviatosťou, ale hriechom. Nie vzájomným darovaním sa navždy a úplne, otvoreným pre obdarovanie dieťaťom, ale vzájomným a dočasným využívaním sa pre análne potešenie, čo nie je ani sexuálne ani reprodukčné. Miesto toho, aby sme bránili štátne manželstvo ako vec verejnú, mali by sme poukázať na to, že manželstvo nie je záležitosťou štátu. Manželstvo je záležitosťou rodiny, širšej rodiny ako len muž a žena. Manželstvo spája rodiny tých dvoch. Preto to nie je ani súkromná záležitosť. Manželstvo existuje ako dlho existuje rodina a teda dávno pred tým, ako vznikol národ, spoločnosť, štát v akejkoľvek forme, mestá a obce, dokonca aj cirkev.
Historicky sa to vyvinulo tak, že aj v starovekých kultúrach, či už Židia alebo iné národy mali isté ceremónie, ktoré znamenali uzavretie manželstva. A častokrát ani nepotrebovali štát. S nástupom kresťanstva Cirkev vysluhovala sobáše ako sviatosť. Dnes sa sobáš však chápe ako “hocičo”. Ďalší prípad toho, že nám pojem sobáš ukradli. A tak Cirkev urobila kompromis a akceptovala civilné sobáše. Katolík doteraz nemal morálny problém asistovať pri civilných sobášoch, pri ktorých sa neskúma platnosť prvého manželstva, resp. či niektorá strana je rozvedená. Dnes to riešime, lebo čelíme homosexuálnym “sobášom”. Kto dnes definuje, čo je sobáš? Štát. Dali sme štátu moc definovať a regulovať inštitúciu manželstva. Tým sme mu dali aj moc zničiť manželstvo.
Kedysi štát poskytoval ochranu rodiny proti cudzoložstvu, smilstvu atď. Štát mal záujem regulovať manželstvo, aby mohol regulovať dedičstvo a následne ho zdaňovať. Štát má záujem akože napomáhať výchove detí, lebo chce indoktrinovať deti o potrebe štátu. Škola ako babysittingová inštitúcia zdarma tak umožňuje obom rodičom pracovať, čo umožňuje štátu oboch rodičov zdaňovať. Tým štát získal kontrolu aj nad druhou polovicou populácie v produktívnom veku, teda ženami. Štát dáva povolenia na manželstvo a akceptuje katolícke sobáše ako platné manželstvo. Už nemusíme bežať z kostola na mestský úrad. Kňazi sú však vo funkcii štátnych úradníkov, vykonávajú službu pre štát. A preto sa skôr či neskôr dostanú do konfliktu so štátom, ktorý cez antidiskriminačné zákony bude požadovať od kňazov sobáše aj homosexuálnych párov.
Ako riešenie uznávaní katolícki myslitelia na Západe odporúčajú Cirkvi, aby odmietla asistovať štátu. Akou je výhodou pre Cirkev, že katolícke sobáše sú rovnocenné s civilnými sobášmi? Ak by Cirkev odmietla ohlasovať na matrike katolícke sobáše ako civilné, podstatne by sa znížila štatistika sobášov v spoločnosti a tým aj význam civilného manželstva. Aký má však význam civilné manželstvo? Automatické spoluvlastnícvo manželov nie je vôbec výhodou – sú páry, ktoré sa nezobrali, lebo úspešný podnikateľ sa bojí rozvodu, pri ktorom by pre spoluvlastníctvo prišiel o majetok. Mnohí podnikatelia s neobmedzeným ručením, napr. živnostníci chránia svoju rodinu práve zrušením manželského spoluvlastníctva, aby pri problémoch s exekútormi neprišla rodina o všetko. Potrebujeme štátne uznanie manželstva len kvôli zmene mena? A prečo potrebujeme štát, aby nám odobril meno?
Štát poškodzuje rodiny ekonomicky a tiež sociálne už niekoľko desaťročí. Polovicu príjmov, ktoré rodina zarobí, musí poukázať štátu a ten to prerozdelí podľa politických a ideologických záujmov. To je násilné okrádanie, výpalníctvo. Rodina nemá možnosť akumulovať majetok, lebo jej vlastnícke práva sú porušované štátom. Podnikanie je úzko prepojené s politickou sférou, na úrovni ktorej sa rozhoduje o prerozdelení bohatstva. Ľavicová politika uvoľňuje morálku zákonmi, aby tak nechala ľudí vyžívať sa v debatách o morálke. Popritom sa však potichu prostredníctom štátu a jeho privilégií prerozdeľuje (daňami) ukradnutý majetok ľudí.
Prostredníctvom manipulácií centrálnymi bankami sa vyvolení ešte ľahšie dostávajú k lacným peniazom a s nimi k vlastneniu kapitálu a postupnému vyvlastneniu jednotlivcov, ktorým neostane nič iné, len byť otrokmi na prácu. Zákony sa schvaľujú na objednávku korporácií, medzi nimi napr. tzv. ochrana duševného vlastníctva, či patenty. Masy sa domáhajú práce, čo im má zabezpečiť vláda, od ktorej čakajú istoty. Nevedia si predstaviť podnikať, lebo je to takmer nemožné pre menej šikovných pre ohromné prekážky, akými sú registrácie, účtovníctvo, byrokracia a všakovaké normy.
Okrem minimálnej mzdy, vysokých daní, regulácií a byrokracie, povinné odvody obmedzujú vlastnícke práva rodiny a jej slobodu tvoriť majetok. Ľudia si nevedia predstaviť život bez povinného sociálneho a zdravotného poistenia, ktoré predstavuje ohromnú položku zo mzdy. Už čoskoro bude neschopnosť štátu vyplácať dôchodky realitou. Povinné zdravotné poistenie podporuje nezodpovedné správanie, stravovanie a rizkovanie so zdravím, lebo viem, že štát sa postará aj v chorobe. A postará sa aj v starobe, už nepotrebujem mať deti, nemusím sa zodpovedne správať a dokonca ani slušne k svojim príbuzným, lebo ich nepotrebujem. V chorobe či v starobe si uplatňujem svoje nároky voči štátu. Toto prerozdeľovanie, ktorého cieľom je odstrániť tlak na myslenie o dôsledkoch správania a konania, ide ruka v ruke s legalizáciou potratov až po legalizáciu eutanázie. Eutanázia sa stáva nevyhnutnou pre udržanie systému, verejných rozpočtov na socialistické dôchodky a zdravotníctvo.
Táto veta svätého pápeža Lea XIII. je jedným zo základných princípov katolíckeho sociálneho učenia: “Pri všetkých pokusoch pomôcť nižším triedam je tiež absolútne nutné ako základné pravidlo dodržiavať nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva.” Na tomto obrázku je výpočet toho, koľko za rok z minimálnej mzdy štát poukáže na rôzne svoje projekty, podľa vôle či konsenzu politickej špičky. Všimnite si, koľko už teraz platíme len za úroky z dlhu (dlh je 8000 Eur na osobu), ktorý vládne garnitúry vyrobili štátu u súkromných in vestorov.
Nediskriminácia sa stala ústredným princípom nových ľudských práv - podľa nedávno prijatej Celoštátnej stratégie ľudských práv - spolu s princípmi rodovej rovnosti. Oba tieto princípy sú útokom na základné ľudské práva a potláčajú slobodu:
- združovať sa (t.j. spolčovania sa, s kým chcem) - podnikania a kontraktu (aj pracovnej zmluvy, teda zamestnania) - vlastniť súkromný majetok - vierovyznania - prejavu - svedomia - rodičov na výchovu
Štát pritom diskriminuje jedna radosť – dáva väčšie príspevky slobodným matkám ako tým, ktoré žijú v usporiadanom manželstve, dáva novorodenecký príspevok na dieťa iba po tretie dieťa, dáva len veľkým investíciam daňové prázdniny atď. Jedine v rámci aktivít štátu je nediskriminácia na mieste. Mimo štátu – v súkromnej sfére - je nediskriminácia porušením základných ľudských.
Antidiskriminačné zákony najviac ochromujú podnikanie (hlavne malé a stredné), nakoľko uvaľujú nelogické podmienky na podnikateľov na ich vlastnom pozemku, či v nehnuteľnosti. Podnikanie je založené na slobode a dobrovoľnosti a nie na nútení. Podobne zamestnávanie by malo byť dobrovoľné podľa hoci i subjektívnej potreby podnikania. Je správne nediskriminovať pri výbere kandidáta do štátnej funkcie či úradu. Ale prečo by mal štát diktovať koho zamestnať alebo nie vo svojom podniku, ktorý je osobným majetkom? Prečo by podnikateľ nemohol zamestnať svojho syna namiesto inej ženy, kandidátky na tú istú pozíciu?
Skvelý príklad antidiskriminačnej praxe je z 1. Národného pochodu za život. Vlaková spoločnosť odmietla najprv poskytnúť vlak pre účely pochodu. Po upozornení, že ide o prehrešok podľa antidiskriminačného zákona (áno, aj pre politický názor sa vraj nemá diskriminovať), spoločnosť nakoniec vlak poskytla. Lenže urobila tú najhoršiu službu, ako mohla – vlak značne meškal, mal staré vozne s kupéčkami, hoci požiadavka bola na otvorené vozne, nakoľko sa počas jazdy v nich mala slúžiť omša. Nakoniec sa slúžila v úzkej uličke, no hrozné. Ak by diskriminácia bola možná, organizátori by mohli byť odmietnutní a museli by osloviť inú vlakovú spoločnosť.
Tak však bude vyzerať nediskriminácia, že napr. občanom tmavšej pleti, ktorých v reštaurácii nechcú, napľujú do jedla. Ak by diskriminácia bola možná, čo je základ spoločenských vzťahov, tak by sa takejto hostilite a nenávisti dalo zabrániť tým, že sa človek jednoducho vyhne tým, o ktorých vie, že sa s ním nechcú spolčovať. Ešteže nemusíme nediskriminovať ako zákazníci a môžeme si zatiaľ slobodne vybrať, v ktorom supermarkete nakúpime a nemusíme vo všetkých obchodoch nakupovať rovnako pravidelne. Aká sloboda!
Antidiskriminačná legislatíva, ako podmienka vstupu do EÚ, potláča náboženské práva a stavia kresťanov do neriešiteľných situácií. Tak to už beží na Západe, že keď kresťania pre rozpor vo svedomí odmietnu napomáhať homoagende, musia zaplatiť za citovú ujmu dotyčnému a ešte i pokutu štátu. A taký prípad sa už v SR stal, že tlačiar pod hrozbou súdu nakoniec vytlačil materiály, ktoré pôvodne odmietol pre homosexuálny obsah. A to ešte nemáme registrované partnerstvá, s tými sa príležitosti pre diskrimináciu podstatne rozšíria.
Do civilného sporového poriadku si homoaktivisti presadili možnosť, aby diskriminovaná strana mohla byť zastupovaná aj mimovládnou organizáciou zameranou „na ochranu pred diskrimináciou“. Zároveň bude dôkazové bremeno na zamestnávateľovi, ktorý sa na súde bude musieť brániť proti obvineniam z diskriminácie. A čo je opodstatnená a neopodstatnená diskriminácia nie je zadefinované. Pre ideológov neexistuje opodstatnená diskriminácia, keď cirkevná škola odmietne zamestnať praktizujúcu lesbu... Treba najprv povedať, že za 10 rokov platnosti antidiskriminačného zákona sa nepreukázala potreba tejto legislatívy, nakoľko neexistujú žiadne konkrétne medializované či súdne spory v tejto veci. LGBTI skupiny, financované najmä z EÚ a vládnych grantov, tvrdia, že zákon bol doteraz nevymáhateľný. Zjavne, ich cieľom je prenasledovanie tých, ktorí nesúhlasia s homoagendou a nechcú jej napomáhať, ako to vidíme na Západe. Napríklad: - reštaurácie, ktoré odmietajú ponúkať svadobné a registračné oslavy pre homopáry, - fotograf, či pekár, ktorí sa odmietajú tváriť sa, že ide o svadbu, - sexuológ, lebo nevedel radiť homosexuálnym dvojiciam, - biskup odmietol zamestnať praktizujúceho homosexuála ako mladežníckeho pracovníka
Zoznam by mohol pokračovať. Podnikania, či povolania, kde sú postoje dotyčných známe, sú zámerne oslovené s cieľom vymámiť od nich peniaze, či finančne oslabiť podnikanie, resp. aj konkurenciu. Títo, často práve kresťania, sú terčom narafičených „antidiskriminačných prípadov“. V slobodnej spoločnosti by mali byť ľudia slobodní robiť biznis, resp. poskytnúť služby, komu chcú, a teda aj slobodní odmietnuť poskytnúť služby pre akékoľvek dôvody. Prečo by mal byť tlačiar nútený tlačiť pre politickú stranu, či pre ideologickú organizáciu, s ktorou nesúhlasí, alebo pre kresťanskú komunitu, ak je proti šíreniu ich myšlienok? To nám už nezáleží na slobode? Takéto zákony vôbec nevnášajú toleranciu do spoločnosti, ale spôsobujú ešte väčšie problémy. Antidikrimnačné zákony sú ďalšou nepotrebnou agendou, ktorou štát vytvára u občanov pocit vlastnej opodstatnenosti.
Diskriminácia bola donedávna základným predpokladom liberálnej demokracie, ktorá sa zakladala na slobode združovania sa. Je to oblasť bez horizontov – diskriminujem pri výbere priateľov na Facebooku, pri nákupe v jednotlivých supermarketoch, pri odmietnutí randiť s nie veľmi fyzicky príťažlivou osobou atď. Či aj tieto oblasti diskriminácie snáď ešte naša spoločnosť prehodnotí, lebo môžu viesť k psychickým problémom diskriminovaných a nedozerným spoločenským dôsledkom? Pripravme sa na to, lebo akčné plány prevencie diskriminácie sa budú vypracovávať každých pár rokov.
Nateraz môžeme byť spokojní s tým, že antidiskriminačný zákon porušuje len slobodu podnikania, vlastnenia a zmluvnú slobodu. Týka sa to totiž najmä podnikateľov a to je v súlade so závistlivou egalitariánskou ideológiou v “sociálnom” či socialisticko-korporatívnom štáte. Podnikateľ si nemá čo vyberať, s kým robí biznis, koho zamestná a ako ho zaplatí. Hlavne ak ide o osobu z tzv. znevýhodnenej skupiny, tá má mať právo na pozitívnu diskrimináciu a práve preto radšej takú osobu zamestná, aby nemal opletačky so súdmi. Tak sa k práci na Západe ľahšie dostanú ľudia, ktorí hoci nie sú nebielej pleti, poučili sa, že vo formulári si radšej treba uviesť inú rasu. Ženy tak dostanú zaručene pracovné príležitosti v priemysle, kde dominujú muži, hoci nemajú šajnu o odbore.
No keď v minulosti človek poskytoval tovary a služby iba osobám, ktorým dôveroval, resp. slobodne, komu chcel, dnes túto slobodu nemá. Musí poskytnúť aj služby napr. aj také, ktoré sú podľa neho nemorálne, lebo zákon mu nanucuje robiť to pre čokoľvek, čo je legálne, hoci je nemorálne. A dnes už máme dostatok zákonov, ktoré legalizujú nemorálne veci, resp. ktoré nezakazujú nemorálnosti. Podnikateľ musí jednoducho svoje svedomie odložiť a už v žiadnom prípade neprechovávať akékoľvek náboženské presvedčenie, ktoré ešte považuje za problém participovať na nemorálnostiach.
Nehovoriac, že ak sa chce človek uchádzať o politický post, tak musí dať svoje presvedčenie bokom. Požiadavky LGBT idú oveľa ďalej. Z najextrémnejších v aktuálnom akčnom pláne treba vybrať: scitlivovanie škôl na rodovú rovnosť (rozumej všetky LGBT rodové identity majú byť rovné s heterosexuálnymi), uniformizácia tovarov a služieb (zabudnime na oblečenie, či hračky pre dievčatá a chlapcov), sankciovanie “nenávistnej” reči, pričom za nenávisť je prehlasovaný každý nesúhlas s homopartnerstvami.
Štát svojou propagandou nemorálnosti nazve ľudským právom a odporcov nemorálnosti vyhlási za extrémistov. Pritom štát je inštitucionálnym zabijákom, lebo financuje a licencuje zdravotnícke zariadenia, kde sú denne zabíjané nevinné deti potratom. Potrat je najčastejšou príčinou úmrtí v SR v porovnaní s chorobami či kriminálnymi činmi. Cca. 20 detí denne. Centrá asistovanej reprodukcie, ktorým štát prepláca hormonálne cykly na výrobu embryí, sa tiež podieľajú na zbavovaní sa nechcených embryí. Štátom licencovaní a platení gynekológovia predávajú štátom registrovanú a schválenú hormonálnu antikoncepciu, ktorá tiež zabíja týždňové embryo v ťažko vyčísliteľnom počte. Extrémizmom je štátna ideológia, ktorá odmieta chrániť právo živého človeka na život aj pred narodením a odmieta rovnosť práva na život pred zákonom, hoci rovnosť prehlasuje za základný princíp demokracie. Tak dochádza v histórii ku genocídam – istá skupina ľudí sa odľudští, nemá nárok na rovnakú právnu ochranu v základných ľudských právach.
Pravá tolerancia spočíva v tom, aby štát nezasahoval do autonómie rodiny, do vlastníckych práv a do nášho svedomia. My kresťania neriešme práva homosexuálov, ale žiadajme naše práva, základné ľudské práva. Sme proti zavádzaniu nového inštitútu civilného partnerstva, lebo sme proti neslobode. Sme proti, lebo je to rozširovaním pôsobnosti štátu, ktorý v 21. storočí je naozaj nepotrebný. Nech si každý žije, ako chce, nech si to nechá odobriť u spriazneného notára alebo elektronicky ako zmluvu o partnerstve, ale nech navnucuje všetkým občanom, že majú takýto vzťah odobrovať, prípadne mu nejako napomáhať, ak je to proti ich vôli a svedomiu.
Faktom je, že pre skutočnú toleranciu, ochranu rodiny a prosperitu nepotrebujeme “sociálny” štát, čo sa aj tento príspevok snažil vyššie naznačiť. Zdá sa, že pre mnohé oblasti života, v čase informačnej revolúcie, nepotrebujeme žiaden štát. Možno len taký minimalistický, ktorý by garantoval rovnaké práva a ochranu vlastníctva všetkým. Ten dnešný štát ani len toto minimum nezabezpečuje, takže by sme azda mohli existovať aj bez štátu a spoľahnúť sa len na súkromnú iniciatívu a dobrovoľnú solidaritu jednotlivcov a komunít.
KONTAKT
PO BOX 18, 073 01 Sobrance
055 234 5793, 0907 534 623
info@pravonazivot.sk
