Čakáš nečakane dieťa?

Ako kráľovič Makovič "záhadu" vyriešil a zradu odpustil

Kde bolo, tam bolo, žil raz v malom kráľovstve Slovenkovo kráľovič Makovič. Pri jeho narodení naňho tri sudičky uvalili tri kliatby. Jedna mu nadelila, aby sa v jeho kráľovstve rozrástla zlodejina. Druhá mu ešte pridala – nielen v jeho kráľovstve, ale aj navôkol bude zlodejina, ešte väčšia a oveľa prefíkanejšia. A tretia mu k tomu všetkému zavinšovala pliagu, čo kráľovstvo postihne, keď on prevezme žezlo

Ale zakrátko pri kolíske Makovičiatka boli aj tri dobré sudičky. Jedna mu dala do vienka odvahu, aby zdolal nástrahy, ktoré ho v živote čakajú. Druhá mu predpovedala dobrú žienku, ktorá bude v jeho bojoch pri ňom stáť a múdro mu radiť. A tretia sudička mu venovala pokoru. Varovala však, že keď kráľovič pokoru stratí a nechá sa opiť mocou, bude trpieť on aj jeho kráľovstvo. A vtedy ľahšie jeho nepriatelia zvonka ovládnu jeho ľud a podriadia si tak jeho, ako i jeho deti a deti jeho detí.

Predpoveď prvej zlej aj dobrej sudičky sa splnila. Splnila sa aj druhá predpoveď tak dobrej, ako i tej zlej sudičky. Mladý Makovič bojoval zdatne proti zlodejom vo svojej zemi. Postavil sa aj cudzím nepriateľom, ktorí ho chceli okabátiť, aby zapredal najmenšie deti vo svojej krajine. Dobrá víla mu pomohla prekuknúť ľstivý plán nepriateľov, ktorí nastrčili svoju dvornú dámu. Lesť sa podarilo prekaziť. No a prišiel deň, keď mladý kráľovič prevzal vládu vo svojej zemi.

Proroctvo tretej zlej sudičky sa tiež naplnilo. Prišla pliaga na celý svet i Makovičovo kráľovstvo. A kráľovič nelenil, vrhol sa do práce naplno. Beda však, zabudol pri tom tak na svoju žienku, ako i na pokoru. Stále sa chcel ukazovať lepší ako zlodejíčkovia doma. A nepriatelia kráľovstva si to hneď všimli, tentokrát aj lesť dvornej dámy zabrala. Kráľovič sa obklopil poradcami, ktorí mu radili, že ľudia nedbajú na svoje zdravie a poumierajú, ak ich len nepozatvára doma, ledva mohli dýchať. Poradcovia si zakladali na svojej učenosti i vedomosti. Kráľovič ich s pokorou počúval v ich bohorovných nariadeniach. Pomýlil si odvahu rozhodovať pokorne s odvahou utláčať svoj národ.

Ľudu zakázal pracovať, stretávať sa, cestovať, ešte aj prechádzky im obmedzoval. Nakázal všetko to obetovať pre slabých, aby si tí mohli zdarma cestovať a svojvoľne nakupovať. Oni sa však chceli starať o tých slabých, ktorí nemali problém doma sedieť. A tak prostý ľud schudobnel, pochorel a samozrejme, čoraz viac šomral. Nechcel poslúchať jeho tyranské príkazy tak, ako si ich kedy zmyslel. Lebo videl, že ani nefungujú – pliaga mnohým zobrala život.

A náš kráľovič neveril vlastným očiam. Aká to záhada, že pri všetkej jeho múdrosti a učenosti jeho poradcov toľko ľudí zomiera? Veď to je nešťastie hlavne pre jeho dobrú povesť, na ktorej si začal tak veľmi zakladať. Keď už na ľudí všakovako pritlačil, špajličky na nich vytiahol, magický elixír zdravia im nakúpil, a ľudí umieralo stále viac ako všade v okolitých krajinách, Makovič krútil svojou makovicou. Zháňal sa za magickými špajľami i elixírmi zdravia, poháňal drábov, aby na ľudí viac dozerali. No stále mu to nešlo do hlavy. Chcel ešte viac na ľud pritlačiť, až ho ľudia čoraz viac nenávideli.

Raz sa Makovič pýtal svojej žienky. A tá mu povedala, nech zájde za dobrou vílou, ktorá mu už raz dobre poradila. Urobí to znova. Lenže Makovič už nemal pokoru ísť za dobrou vílou, veď on má svojich učených poradcov, ktorí všetkému najlepšie rozumejú. Pritvrdiť, to je jediné riešenie, ľudia musia rešpektovať svojho kráľa. On vie predsa lepšie ako oni. Poradcovia sa tešili, že kráľ ich poslúcha. Nevadilo im, že ešte ďalších drábov dal najať, ani že toľko ľudí umiera na pliagu. Sami boli spriahnutí s vonkajšími nepriateľmi kráľovstva, ktorí chceli ľuďom predávať magický elixír zdravia. Čím viac sa ľudia báli pliagy, tým viac si pýtali elixír.

Ak niekto povedal niečo proti elixíru, ihneď ho prehlásili za šarlatána. Nechceli počuť nič o bylinkách dobrej víly, tú vyhlásili za hlupaňu. Jej bylinky však ľudia chodili hľadať, dokonca čarovne vyrástli jednu noc pre všetkých. Bylinky im zachraňovali život, kým tí, ktorí sa spoliehali na kráľovských lekárov, zomierali vo veľkom. Aj kráľ ochorel a s bylinkami sa vyliečil, no poradcovia mu nedovolili, aby z tých byliniek daroval chudobným, aby tí nemuseli zomierať. Keď dvorný šašo povedal kráľovi pravdu, kráľ sa urazil a vyhodil ho z hradu.

Kráľovič Makovič žil v zajatí svojich poradcov, nešťastný bol on aj jeho žena. Ľudia boli zarmútení, báli sa najhoršieho, čo príde, lebo kráľ slepo dôveroval svojim poradcom. A to len preto, že jeho cudzí nepriatelia tiež verili v elixír zdravia a on chcel byť rešpektovaným kráľom aj za hranicami svojho kráľovstva. Ak by šiel na hnusobu s bylinkami, bál sa, že by ho svet vysmial. A tak sa držal svojich radcov a chýr sa rozniesol aj do sveta, že kráľ je neschopný. Čím viac chcel byť chválený mocnármi sveta, tým viac strácal ich úctu. Jedni začali nad ním krútiť hlavou, iní sa zas inšpirovali – páčilo sa im posilniť svoju hrôzovládu podľa tej Makovičovej.

Jedného dňa si jeho kráľovskí súrodenci princ Šulkovič a princezná Remyška povedali „Dosť! Ten Makovič makovicatý náš kráľovský rod úplne znemožnil! Dobabral to, veď nás ľudia poženú kade ľahšie. Ani elixíru niet, ani peňazí v pokladnici, ani lekári neliečia, ľudia umierajú, útlak narastá a ľud sa vzbúri. Pôjde za zbojníkmi a poženú nás všetkých z hradu.“ No kráľ sa urazil a vlastne stále sa urážal, keď mu niekto protirečil. Všetku vinu začal zvaľoval na princa, zatrpknuto závidel svojmu bratovi, že jeho ľud má princa radšej a nechce už taký útlak. To bola preňho zrada.

Keď už kráľovič seba dosť poľutoval, jedného dňa dostal milosť ľutovať aj svoje chyby, čo urobil. Len stále nevedel, akéže to urobil. To bola tá záhada! Zvolal poradcov nájsť odpoveď na tú záhadu. Päť dní počúval ich učené reči. Až v jednu noc, čo kráľ zvolal kajúcne a s dôverou na Boha, zjavila sa mu dobrá víla. Tá mu ukázala, ako túžili jeho poradcovia po sláve a moci, no najviac dvorná dáma, čo ho zviedla, hoci kedysi jej sám dal príučku. Záhadu rozlúštil, keď si priznal, že aj on je len slabý človek, ktorý potrebuje rodinu, pomoc priateľov ale najviac Boha. Namiesto sviatosti toto všetko on upieral ľuďom, lebo chcel byť ten najväčší záchranca životov na široko-ďaleko.

Namiesto toho, aby ľudí žiadal, nech sa len držia od chorľavých a chorľaví nech ostanú doma, ako radili učenci z iných kráľovstiev, on radšej nariadil domáce väzenie všetkým (pracovať ľudia však museli). Chorľaví však mohli do obchodu. A niektorí ani nevedeli, že pliaga ich postihla, lebo im ani nepovedali, že tá hnusoba spôsobuje aj hlavobôľ. A tak mnohí s hlavobôľom chodili do práce a nakazili ďalších. Namiesto aby lekári liečili chorých hneď na začiatku, učenci im to zakázali. Namiesto aby v špitáloch liečili aj bylinkami, ktoré veľmi chorým pomáhali vo veľkom množstve, oni radšej dávali drahé pilulky a chorí umierali. A namiesto toho, aby posilňovali odolnosť ľudí, oni im nariadili handru na ústa, ktorá dýchanie oslabovala, no mala vraj zastaviť pliagu. Všetko vyšlo najavo, no potom poradcovia a učenci nariadili náhubky. Drábom bolo ľudí ľúto, tak kráľ poslal vojakov, aby dozerali na drábov.

Nikto nemohol vzdorovať, lebo mu pohrozili väzením. Ľudí trestali a navádzali donášať jeden na druhého. Ľud mal byť vďačný, že dostane zadarmo magický elixír zdravia, na ktorý si ale museli všetci počkať. Tí, čo ho najprv nechceli, to časom vzdali, lebo sa už nechceli otravovať šprtaním v nose. Zlí poradcovia presviedčali kráľoviča, že ľudia sú mu veľmi vďační, že im elixírom zachráni životy, veď oni sami to chcú! Lenže ani elixír nefungoval dosť dobre na pliagu a odborníci so zbojníkmi spoza hraníc už chystali nové elixíry, aby ľuďom kráľovič nakupoval stále dookola. Kráľovstvo bolo zadĺžené, kráľ dával z pokladnice tým, čo prišli o prácu, no začal zvyšovať dane na doplnenie toho, čo ubudlo. Ľudia boli z kráľa veľmi sklamaní, lebo videli, ako rozhadzuje na zbytočné špáratká a elixíry.

Kráľ s pokorou prijal, že sa veľmi v poradcoch zmýlil a že všetky tie hádky o elixíroch a špajličkách boli na škodu. Pochopil, že ho cudzí nepriatelia zo vzdialených kráľovstiev cez jeho vlastných poradcov na ne naviedli. Uvidel, že oni chceli takto ozbíjať ľudí, podriadiť si ich a potom, ak by ľudia po elixíroch ochoreli, mohli predávať ďalšie ich medicíny. Uznal, že bylinky dobrej víly naozaj fungujú na všetky druhy pliagy a netreba žiadne bosorácke elixíry. Slnko sa začalo usmievať na kráľovstvo a keď sa ľudia aj nakazili, rýchlo sa vyliečili, ani k lekárom už nemuseli. Zbojníci, čo kuli pykle, ako otrávený ľud kráľovskú rodinu vyhostí, boli naštvaní. Aj tí za hranicami kráľovstva.

Kráľ našiel v sebe odvahu prijať svoje omyly a odpustiť svojmu bratovi, voči ktorému nosil v sebe toľko hnevu. Obaja začali svorne riadiť krajinu, len sa naučili lepšie jeden druhého počúvať aj jeden druhého trpezlivo presviedčať namiesto urážania sa. Naspäť na hrad povolal vyhosteného šaša a úprimne sa mu ospravedlnil. Dvornú dámu však dal vyhostiť a svojich poradcov prepustil. Kráľ Makovič sa stal znova hrdinom pre ľudí, nielen svojho kráľovstva, ale aj celého sveta, kde až oko dovidí. Lenže to bol len začiatok jeho ďalšieho boja so zbojníkmi, ktorí svoje siete nastražili na celý svet a podrobili si aj mnohé iné kráľovstvá….